„V živote bez ideálov vládnu príšery“
„Človek bez Boha je vlkom vyjúcim na púšti.“
Hermann Hesse
Kresťanské náboženstvo sa podstatne podieľalo na konštituovaní duchovnej klímy Európy. Môže byť zvykové alebo hlboké, silné až tak, že v istých politických situáciách ide až na hranicu života a smrti. Viera nie je niečo, čo sa získava mechanicky, viera súvisí s hĺbkou vnímania sveta, hľadania hodnôt a ich prežívania v praktickom živote. Niekedy napriek všetkému. Viera je, nosiť v sebe ideál Boha, je to sila žiť. A je to dar, ktorý sa aj stráca, čiže tzv. praktickú vieru treba neustále dobrými činmi udržiavať a pestovať.
Vo večernej televíznej relácii Silná zostava, v diskusii Viera dnes – čomu veríme? sa 15. januára 2018 zišli známe osobnosti — verejne činné ženy, ktoré možno často vidieť na obrazovke televízie, ako komentátorka spoločenských javov, sociologička Silvia Porubänová, alebo herečka Anna Šišková, ale aj známa blogerka Janette Motlová a riaditeľka Etnologického ústavu SAV, religionistka Tatiana Podolinská pri závažnej téme Slovensko a religiozita, viera a naše životy… Diskusiu riadila moderátorka tejto relácie, novinárka Oľga Baková.
Diapazón prehovorov prítomných dám sa pohyboval od osobných výpovedí a skúseností, cez štatistiky a s tým súvisiace oficiálne vedecké závery. Blogerka Motlová vyslovila názor, ktorý je ten najbežnejší, že človek nepotrebuje ísť do kostola, lebo to, čo je tam, je všade. (Áno, hovorievajú to tí, ktorí sú pohodlní ísť niekam povedzme v daždi alebo ktorí hľadajú pokoj a peknú upokojujúcu kulisu, teda azda les je taký chrám, kde človek oddychuje a sa oprosťuje od bežných starostí.) Hneď však aj dodala, že ak by v kostole mala počúvať nejakú nemožnú kázeň, slová primitívne, lebo sú vždy „proti niečomu“ atď., tak to radšej nie… S tým súhlasili aj ostatné účastníčky a otočili sa na Annu Šiškovú, ktorá sa deklarovala ako veriaca a aj aktívna katolíčka, vraj čo ona nachádza na obrade, na omši? Šišková, ktorá už pred tým veľmi diferencovane v súvislosti so svojím bratom – kňazom — hovorila o rodine, o dôležitosti prostredia, z ktorého človek pochádza, sa vyjadrila k otázke veľmi jednoducho a jasne: v kostole nachádza duchovno. Veľmi poučene a všeobecne sa k veci vyjadrila aj Tatiana Podolinská , ktorá hovorila o význame chrámov a posvätných miest. Potom sa prešlo na štatistiky, ktoré uvádzajú podľa prieskumu z roku 2011 niečo vyše 60 percent katolíkov, menej evanjelikov a cca 27 percent neveriacich. Sociologička Porubänová spochybnila túto štatistiku, hovorila o tom, že ľudia vypĺňajú tieto veci mechanicky, neuvažujú, či sú naozaj veriaci, preto aj tzv. „nárast“ veriacich na Slovensku po roku 1989 je fiktívny… no najmarkantnejší fakt, ktorý prezentovala ako skutočnosť podľa nejakého výskumu bol nasledovný: viera stúpa s vekom občanov, pričom ide väčšinou o staršie ženy, rovnako výskum hovorí, že čím sú ženy vzdelanejšie, tým sú menej veriace. U mužov je to tak, že so vzdelaním stúpa záujem o duchovné veci – všeobecne, teda zaujímajú sa o náboženstvá. Tiež poznamenala, že cirkev a štát by sa nemali miešať dokopy, že politici zbytočne preháňajú význam cirkví, že všetko smeruje k sekularizácii, a teda k spoločnosti bez náboženstiev atď.
Dovoľte komentár k týmto otázkam: predovšetkým možno povedať, že v tejto relácii nebol pomer diskutujúcich vyvážený. Vyjadrenia väčšiny účinkujúcich, ktoré sa vyjadrovali o veriacich „oni“ naznačovali, že sa k „nim“—veriacim—nehlásia. Prevažovalo sekularizované vnímanie všetkých nadhodených otázok a niektoré poznámky boli pre Annu Šiškovú, ale aj pre množstvo veriacich intelektuálok urážajúce, hrubé a zbytočne ponižovalo ich vierovyznanie, na ktoré má každý občan podľa ústavy právo. Podsúvanie menejcennosti iného názoru, nota bene týkajúceho sa presvedčenia, je asi nejaká nová forma prejavu demokracie? No skôr je to pozostatok komunistických manipulácií, kedy za bývalého režimu jednali potentáti s inak mysliacimi ako s dementnými, a tým ich zaraďovali do sekundárnej pozície už a priori! Toto niektorým zrejme ostalo z bývalého režimu…
Rovnako „zvrchu“ ako o nemožných, kvôli ktorým sa nedá ísť do kostola, sa hovorilo o zle kážucich kňazoch. Tu by som chcela upozorniť na množstvo rozmanitej činnosti, náplne, ktorej sa kňazi venujú okrem kázania a ak náhodou nie sú práve rečníci či myslitelia, ktorí by ulahodili enormnému intelektu niektorých na omši prítomných, tak si cirkev váži ich iné vlastnosti. Spomeniem tu román Moc a sláva od Grahama Greenea o prenasledovaní cirkvi v Mexiku, kde je kňaz, v českom preklade páter Ochmelka, jedna z najdojímavejších postáv zo všetkých kníh s náboženskou problematikou: tento kňaz je už posledný slúžiaci vykynoženej cirkvi v krajine, na mol opitý neustáva a chodí si plniť svoju povinnosť: krstí, zaopatruje, skrátka, robí, čo mu jeho povolanie prikazuje, až do konca. V tejto diskusii nebol nik, čo by bol spomenul kázne Roberta Bezáka, ktoré napĺňali chrámové lode študentami… a takých kňazov je veľa. Choďte sa pozrieť do Kapucínov o pol siedmej večer. Študenti sedia na schodoch, kostol je nabitý, takže s tým v budúcnosti istoiste klesajúcim nárastom to také jednoduché nebude…
Odluka cirkvi od štátu: iste, v mnohých štátoch, povedzme v Nemecku, táto funguje a ja osobne by som nič nemala proti. Som presvedčená, že naši ľudia preto toľko oferujú na rôzne dobré účely aj v občianskych zbierkach, že sú na to zvyknutí z kostolov. Veľkorysosť mála, ktoré zmnožené sa zväčší stonásobne v konečnej sume je zakódovaná v dojímavom biblickom príbehu o dare chudobnej vdovy. Ale povedzme aj mimo kresťanského náboženstva v krátkej eseji od K. Gibrana O dávaní z knihy Prorok…
Pri otázke odluky cirkvi od štátu mi v kruhu diskutujúcich chýbala historička, ktorá by povedzme pripomenula, že cirkev bola konštituovaná ako štát ešte pred vznikom moderných štátov, že až do roku 1977 patrilo Slovensko z hľadiska cirkevnej organizácie do Ostrihomskej Arcidiecézy a paradoxne vďaka snahe totalitnej komunistickej vlády Gustáva Husáka o posilenie československej štátnosti bola v rokovaní s Vatikánom vytvorená samostatná slovenská cirkevná provincia… Mimochodom, práve výmenou za tento krok sa Vatikánu podarilo získať ústupky československého totalitného režimu v oblasti ochrany ľudských práv najmä v oblasti slobody vierovyznania, a to v nadväznosti na Helsinský dohovor z roku 1975. Spomeňme si, ako disident Václav Havel išiel plačúc od radosti nocou do Poľska, keď bol zvolený za pápeža Jan Wojtyla. A súčasný pápež František so svojou modernizačnou a liberalizačnou agendou je evidentným dobrodením pre cirkev a celý svet. Spomeňme si na pohreby známych osobností (Václava Havla, Helmuta Kohla, Pavla Straussa a nedávno Mariána Labudu, Vladimíra Petríka, Jozefa Bžocha a iných), ktorí si želali byť pochovaní katolíckym alebo evanjelickým obradom. Je to závažný moment a príklad na zamyslenie sa nad kvalitou vlastného života.
Anna Šišková má pravdu, že prostredie je dôležité, no býva aj kontraproduktívne. Mnohým z nás je však jasné, že lepšie veno ako vieru svojím deťom nemožno dať. Je to akoby dostali spoľahlivý kompas. No sú mnohé prípady, keď sa veriacimi stanú dospelí, napríklad lekár a spisovateľ Pavol Strauss, ktorý v dospelosti konvertoval na katolícku vieru po rozhovoroch s členmi rodiny Munkovcov a v hlbokej viere zotrval napriek ťažkostiam s režimom až do svojej smrti.
Naša socialistická história je plná katolíckeho disentu od „barbarskej noci“ v 50tych rokoch, veď v mysliach ľudí žijú príbehy prenášačov vzácnej literatúry z Poľska, ktorých potom väznili… Oni sami ešte žijú a ich oral history existuje, možno si ju pozrieť v archíve televízie (okrem dokladov Ústavu pamäti národa), v depozite archívu Libri prohibiti v Prahe (dokumenty k prípadu Polanský) atď. Nakoniec sviečkovou manifestáciou v Bratislave v roku 1988 sa začala revolúcia a prevrat roku 1989. Tieto a mnohé iné aspekty by v diskusii k úlohe náboženstva v modernej spoločnosti mali zaznieť, aby sme sa vyhli jednostranným zjednodušeniam.
Intelekt, viera a modernosť: je príliš zjednodušujúce hovoriť o aktívne veriacich automaticky ako o konzervatívcoch, starých a prípadne menej vzdelaných. Stačí sa pozrieť na dva príklady moderných liberálnych politikov, ktorí sú nositeľmi liberalizačných reforiem vo svojich spoločnostiach. Prvým je kanadský premiér Justin Trudeau, ktorý, podporuje napríklad právo žien na potrat, manželstvá homosexuálov a zúčastňuje sa gay-pridu… Nemusíme s tým súhlasiť, no je to premiér všetkých občanov svojej krajiny. Ale zároveň sa aj s celou svojou rodinou netají svojou príslušnosťou ku katolíckej cirkvi, navštevuje bohoslužby a dokonca chodí aj na prijímanie, za čo ho výrazne kritizujú tamojšie konzervatívne katolícke kruhy. Druhým je francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý vedie progresívnu stranu s liberalizačnou agendou, ale zároveň sa netají svojou katolíckou vierou, ku ktorej sa prihlásil krstom na základe vlastného rozhodnutia, keď mal 12 rokov. Jeho úspech v prezidentských voľbách sa čiastočne vysvetľuje i širokou podporou etablovaných tradičných kresťanských hodnôt v rôznych segmentoch súčasnej francúzskej spoločnosti. Pred niekoľkými rokmi vyšla u nás kniha od nórskej univerzitnej profesorky Janne Haaland Matlary Ľudské práva ohrozené mocou a relativizmom (Vyd. M. Vaška). Ona sama sa považuje za konzervatívnu a má blízky vzťah k Vatikánu. Matlary spochybňuje, čo spomenutí politici a verejní intelektuáli jasne ukazujú, že neexistuje akýsi pomyselný konflikt medzi moderným liberalizmom v spoločenských reformách a kresťanským vierovyznaním. Tento argumentovaný diskurz tu existuje. Cirkev je otvorená, empatická voči chudobe a utrpeniu, nápomocná v každom smere. Iste, na jej činnosti sa zúčastňujú ľudia, a teda nemožno očakávať, že bude bez chýb. Kresťanský univerzalizmus je však obrovská sila, ktorá prekračuje hranice štátov.
Záverom by bolo potrebné azda povedať, že sa televízni diváci tešia, že takéto témy konečne slovenská televízia prináša, no bolo by dobré, keby sa diskusie niesli v dimenziách, ktoré nie sú povrchné a sú hlboké patrične k zložitosti a rozmanitosti danej diskutovanej témy.
Mária Bátorová