Banga Dezider

Dezider Banga

*24.08.1939, Hradište

člen: SC PEN

Do základnej a strednej školy chodil v Uhorskom neďaleko Poltára. Učiteľské vzdelanie získal na Pedagogickej škole v Krupine.

Potom študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolských štúdií šesť rokov pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziu v Trebišove a desať rokov ako dramaturg Literárnej redakcie Slovenskej televízie v Košiciach. Roku 1979 odišiel do Bratislavy a stal sa redaktorom, od roku 1986 šéfredaktorom spoločenského mesačníka Nová cesta, kde pôsobil až do zániku periodika v roku 1990. Potom bol predsedom občianskeho združenia Romani kultura a šéfredaktorom kultúrno-spoločenského mesačníka Roma a detského časopisu Luluďi, ktoré vydáva toto združenie rómskeho etnika v Slovenskej republike. V súčasnosti podniká v oblasti polygrafického priemyslu – je majiteľom kníhtlačiarne. Žije v Bratislave.

Literárna tvorba – poézia

Záružlie a lekno (1967), Rozhovory s nocou (1970), Modrá búrka (1970), Horiaca višňa (1983), Slnečný vánok (1999), Agáty neumierajú (2004)

výbery z poézie: Magnólie zhasínajú (1989), Lyrika (1992)

Literárna tvorba – pre deti a mládež

Romano hangoro (1993, rómsky šlabikár), Maľovaná rómština (1996)

Literárna tvorba – scenáristika

Epaš (1969), Buroviarko (1971), Barborkin pavúk, Čierny vlas, Rozprávky z dlane, Tehliar a kráľ (všetky 1972), Slimáčik bubienok (1977), Dievča s ružami v šľapajach (1978), Rozprávky z lúky (1979)

Literárna tvorba – editorská činnosť

Pieseň nad vetrom (1964 – antológia rómskej ľudovej poézie), Čierny vlas (1970 – výber z rómskych ľudových rozprávok), Paramisa (1993 – antológia rómskych ľudových rozprávok), Verše z vrbiny (1993 – antológia rómskej autorskej poézie)

Charakteristika tvorby

Bangova tvorba vychádza z autorovho zážitku a tradície cigánskej ľudovej poézie nielen v ideovo-tematickej rovine (to by zvádzalo k nepríjemnému dôrazu na exotizmus). Túto determináciu obsiahla vo svojom celku. Svedčí o tom skutočnosť, že autor sa z básne v maximálnej miere snaží vytlačiť civilizačné, ale aj spoločenské alebo individuálne ľudské prvky a obsadzuje ich miesto prvkami prírodného bytia. Stáva sa tak jeseninovským „orgánom na vyjadrenie nevyčerpateľného smútku polí“ a jeho básne nadobúdajú vysokú mieru univerzálnosti, hoci vo vymedzenom priestore. Na druhej strane vie upozorniť na svetlé stránky svojho sveta a vyniesť z jeho tragiky poéziu, ktorá má aj svoj zmysel inštruktívny: učí zázračnému pohľadu na svet, učí tešiť sa z prostej skutočnosti, že dážď je modrý, na čo sme už dávno zabudli. Potrebujeme toto pripomenutie prírodného v človeku a zdôraznenie jeho bezprostredného zväzku so svetom. Cítime radostnú spontánnosť, nevykonštruovanosť lyrického videnia, lebo báseň sa tu nevydobýja slovám, ale nachádza na ceste, alebo prosto existuje.

Albín Bagin

Monografie a štúdie o autorovi

Bagin, A.: Báseň ako kvapka dažďa. Mladá tvorba, 1968, č. 2.

Bagin, A.: Priestoty textu. Bratislava 1971, s. 89 – 93.

Moravčík, Š.: Čím by sme boli bez luny. In: Banga, D.: Magnólie zhasínajú. Bratislava 1989.

Ocenenia

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry, osobitne rómskej literatúry (2009)