Branko Pavel

Narodil sa 27. apríla 1921 v Terste, do r. 1931 žil na Hačave pri Hnúšti, od r. 1932 žije v Bratislave. V r. 1940 – 1942 študoval a zároveň sa zúčastnil na protifašistickom odboji, za čo ho r. 1942 odsúdili na doživotie (väznice na Slovensku, koncentračný tábor Mauthausen). Po vojne prekladal z nemčiny, ruštiny a angličtiny, od r. 1948 sa venoval najmä filmovej kritike. Po r. 1971 mal zákaz publikovať, v 80. rokoch sa však smel vrátiť k prekladaniu. Od r. 1989 sa znova venoval filmovej kritike a teórii: uverejnil desiatky prác v odbornej tlači a vydal niekoľko kníh na filmové témy. R. 2011 vyšli jeho pamäti Proti prúdu. Po celý čas svojho tvorivého života sa venoval aj kritike a teórii umeleckého prekladu a sledoval vývin slovenčiny vo vzťahu k iným jazykom: Úklady jazyka (2014), Úskalia a slasti jazyka (2015), Úlety a istoty jazyka (2019). Spolu s I. Kopcsayovou vydal knihu rozhovorov s ním Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (2017). K najvýznamnejším oceneniam nestora SC PEN patria: Čestný doktorát VŠMU (1997); Zlatá kamera MFF Artfilm (2000); Slnko v sieti (2006);

Cena ministra kultúry (2011); Cena slovenských filmových novinárov (2012); Pribinov kríž II. triedy (2015).