Ukážka z tvorby jubilujúceho rómskeho básnika Dezidera Bangu (80).
CIGÁNSKA PIESEŇ
Má každý záhyb z celofánového potoka
a trochu bolehlavu za táborom.
Jej rytmus je sypký.
Plávajú v nej Cigánkine oči,
fialové rybky.
Klopkajú v nej kopytá,
Cigán a step.
Na koni, čo má rebrá ako zebra
z dlhých ciest.
Má toľko farieb
ako tvoja sukňa
a toľko žiaľu,
že je z nej aj luna
smutná.
Cigán, vezmi husle,
dotýkaj sa strún,
ako mušle
a boky vĺn…
MAMA
Po zodratom svete
často si chodievala.
Bozkávali tvoje nohy
farebné vlny tráv.
Napoludnie prevrátil sa deň.
Prečo si často nachádzala
medzi kvetmi bolehlav?
Mama, prečo tak milujem
ten nedobytný hrad
so štyrmi vežičkami
na každú stranu sveta?
Ja, sťahovavý vták,
preletel som oceány,
púšte plné horúceho svetla.
Oťaželi mi krídla
ako naša strecha slamená,
keď ju sneh privalil.
V tvojom hniezde som znova
vtáča útlučké,
v orechovej škrupinke
plávam dolu potokom.
Podlaha z hliny,
steny z bieleho hodvábu.
Vysoko sa týči
ten nedobytný hrad
zaplavený teplom
z ružového polienka.
Po zodratom svete
chodievala si bosá.
Maľovaný hrnček
chránila si pre nás,
voňal mliekom celý dvor.
Prečo tak milujem
ten slamou
pozlátený hrad
so štyrmi vežičkami
na každú stranu sveta.
Často sa mi prisníš,
mama,
štverám sa na najvyšší strom
v hustom lese,
trhám višňu horiacu
a bežím, utekám,
čo mi nohy stačia,
za tebou.
Horiaca višňa