Ukážka z tvorby jubilujúceho rómskeho básnika Dezidera Bangu (80).
Ľud s tvárou slnka
Nemôžem už mlčať,
ty, ľud môj, s tvárou slnka.
Nebom belasým
šľahlo biele krídlo svetla.
Polámem mlčanie
ako dopitý maľovaný pohár,
krv vo mne buráca ako vodopád.
Nemôžem už mlčať,
rozhryziem si do krvi
mlčanlivé pery.
Ó, ty, ľud môj
s bronzovou tvárou
tisícročného ohňa,
nosíš kovový závoj na tvári,
ktorý každý večer
ako najjasnejšia hviezda
zažiari.
Ó, koľkokrát ti svet ublížil,
vypálil fialové znamienka.
Ó, vydedenec,
na nekonečnom nebi
pre tvoje deti
ani jedna hviezda nezažiari?
Mlčal si tisícročia
ako pyramída,
ale v tvojom srdci je
nekonečná láska skrytá.
Nevedno už,
kde sa končí cesta
a kde sa dvíhajú podkovy tvojich koníkov.
Nájde ešte niekto
postrácané slzy tvojich žien?
Tvoj cit je horúci,
roztaví olovo.
Postrihal si už
milióny metrov dúh
na farebné sukne.
Milióny kvapiek,
každá inej farby,
vypálili ti hviezdy
na plachtách šiatrov.
Nikdy si nestaval katedrály,
oheň je tvoj kostol,
pred ktorým si kľakáš,
čiernymi očami sa modlíš,
ohňu sa spovedáš.
Mlčal si tisícročia,
nad tvojimi tichými ústami
vyrástla už hora.
Hora plná ozvien
a nesplnených cigánskych túžob.
A láska?
Vytryskne z nášho srdca,
z čiernej zeme
košatý strom.
A neutícha, kým po svete
jediné koliesko vánku sa kotúľa.
Nemôžem už mlčať,
ty, ľud môj s tvárou luny,
mlčal som tisícročia
ako pyramída.
Môj život je zapísaný
do veľkej knihy prírody.
Každá rozkvitnutá lúka
je jeden list
so zlatou pečaťou.
Každý oheň
červená bodka
za dlhými vetami môjho života.
Jazyk mojich matiek
nepozná tvár písmen.
Farebný vietor
v storočných olivách
je mojou abecedou.
Potok je tvoj verný priateľ,
nikdy ťa nezradí,
lúky tvoje okrúhle námestia.
Vrbiny a agátové háje
strážia ti milované báje
o Slnečnej krajine.
Ó, Cigáni, hrdí ako čierny mramor!
V prachu ciest sa rodia,
v prachu ciest umierajú.
Doteraz nevedno,
kde sa končí život
a kde sa rodí hlina.
Mlčali sme tisícročia,
ale srdcia máme plné
nevyrieknutých viet
ako more, do ktorého celý život vteká
modrá rieka.
Aj my máme duše smädné,
keď vyšľahne z črepníka lesa
tulipán slnka.
Spev je náš čierny chlieb
a husle máme radšej
ako svoje hlavy.
Bolesť sa v nás rodí s dňom
a neumiera s nocou.
Len nad ránom,
keď je luna bledá,
šedivie mi hlava ako rakyta.
Ó, ľud môj s čistou tvárou
horského prameňa,
aj keď svet železa
vrúcne miluješ,
nikdy tvoji kováči
meče nekovali.
V červenej ruži ohňa
kovali lemeše,
lesklé zvony
čiernej zeme.
Kovali nebožiece,
tenké zvončeky žltého dreva.
Ó, ty, ľud môj
s pokojnou tvárou dúhy,
aj keď modré búrky
vrúcne miluješ,
na perách nosíš
prischnutý spev.
Rozhovory s nocou