Útržky z dejín SC PEN

Dejiny a reflexie Slovenského centra P. E. N. Eds. Mária Bátorová, Branislav Slyško, Andrej Ferko. Bratislava, Slovenské centrum PEN , 2024, 200 s. ISBN 978-80-973721-4-9.

Podľa výstižného náčrtu histórie Slovenského centra PEN na webovej stránke tohto združenia dramatikov, básnikov, prozaikov, esejistov, editorov, románopiscov a iných majstrov slova sa jeho zakladajúca schôdza konala 31. októbra 1989 v Bratislave v Klube Bibiany. Súbor dokumentov, svedectiev, spomienok, úvah, správ o činnosti, predtým nepublikovaných diskusných príspevkov či osobných vyznaní členov SC PEN chce pripomenúť 35 rokov jeho pôsobenia na Slovensku. Ambíciou zostavovateľov nebolo napísať vyčerpávajúce dejiny tohto zoskupenia, to by si bolo vyžadovalo základný výskum a hlboké znalosti v ideálnom prípade literárneho historika. Do kontextu meniacej sa doby ich zasadila iniciátorka celého projektu a zostavovateľka zborníka viacnásobná prezidentka SC PEN Mária Bátorová. Vo svojom úvodnom texte podčiarkla najmä hodnoty obsiahnuté v Charte PEN, ktoré sa členovia svojim podpisom zaviazali dodržiavať. Ich podstatou je presvedčenie, že „literatúra, akokoľvek svojou podstatou národná, nepozná hranice. Musí vždy zostať prostriedkom vzájomného dorozumenia, a to i v dobách politických alebo medzinárodných stretov.“ Zasadzujú sa preto o vzájomné dorozumenie, pomáhajú odstraňovať rasovú, triednu a národnostnú nenávisť, trvajú na slobode slova a na práve vyjadriť vlastný názor, zároveň sa usilujú všetkými dostupnými spôsobmi brániť tých autorov, ktorí sú za ich vyjadrenie prenasledovaní či dokonca žalárovaní. K slobode slova patrí diskusia, polemika a vzájomné vymieňanie názorov. Navyše „nevyhnutné napredovanie sveta k dokonalejšie organizovanému politickému a ekonomickému poriadku si kategoricky vyžaduje slobodnú kritiku vlád, organizácií a inštitúcií.“ To je doslovný citát zo 4. bodu Charty PEN  v preklade Pavla Vilikovského, ktorý pokračuje vetou: „A keďže sloboda predpokladá dobrovoľnú zdržanlivosť, členovia sa zaväzujú bojovať proti takým nešvárom slobodnej tlače ako lživé informácie, úmyselné klamstvo a skresľovanie faktov v záujme politických a osobných cieľov“ (faksimile dokumentu s. 76). K týmto ideálom sa prihlásili niektorí slovenskí spisovatelia, ktorí sa v júni 1989 rozhodli založiť samostatné Slovenské centrum PEN International. V čase, keď sa Francúzsko pripravovalo na veľké oslavy dvojstoročnice veľkej revolúcie a svet si pripomenul text Deklarácie práv človeka a občana, keď v perestrojkovej Moskve zavládla glasnosť, začali sa rehabilitovať najznámejšie obete stalinskej diktatúry a hľadať dôvody chronického zaostávania krajiny, kde zajtra znamená už včera, keď na Bratislavskej lýre vystúpila Joan Baez a na pódium pozvala Václava Havla, vnímavejší ľudia cítili, že musí dôjsť k politickým zmenám aj na Slovensku. V rovnakom čase spisovatelia v Prahe urobili prvé kroky na prebudenie len formálne jestvujúceho Československého Pen klubu.

Slovenské centrum PEN malo svoju prehistóriu. Vo svojej stati Zložité cesty PEN klubu na ňu upozornil Anton Hykisch, ktorý patril k jeho zakladajúcim členom a v rokoch 2004 -2006 bol jeho prezidentom. Vychádzal pri tom z rozsiahlej a dokumentačne bohatej monografie Vladimíra Křivánka Svědomí slova. Český PEN klub v proměnách doby (Praha 2016, 341 strán) – v Bratislave ju vlastní Ústredná knižnica SAV.  Na uverejnenej zápisnici zo schôdze, ktorou Český   PEN klub 15. 2. 1925 zahájil svoju činnosť, nájdeme aj podpis Pavla Bujnáka, slovenského literárneho kritika a hungaristu žijúceho v Prahe. Z iniciatívy Karla Čapka vznikol 13. 2. 1932 v Bratislave slovenský PEN klub ako súčasť celoštátneho klubu. Pri jeho zrode stál Emil Boleslav Lukáč a v čase vzniku v ňom bolo 19 Slovákov a 13 Čechov.  Dlhoročnou predsedníčkou slovenského PEN klubu a jeho „dušou“ bola Hana Gregorová. Gregorovský dom nebol len literárnym salónom „československej“ Bratislavy, bol zároveň kontaktným miestom medzinárodnej siete spisovateľov PEN International, hostil napríklad zakladateľku bulharského PEN klubu spisovateľku a feministku Doru Gabeovú, ktorá v medzivojnovom období pôsobila v mnohých európskych krajinách.

PEN International vznikol po prvej svetovej vojne vo Veľkej Británii, nadviazal na britskú tradíciu klubového spoločenského života aj s jej materiálnym zabezpečením a úsilím o nezávislosť na politickej moci a ideálom humanizovať svet prostredníctvom hodnotnej umeleckej literatúry. V prvej Československej republike PEN klub fungoval v celkom iných podmienkach, a Karel Čapek zároveň s prvými krokmi na jeho založenie urobil všetko na zaistenie štátnych subvencií vďaka podpore prezidenta T. G. Masaryka a Ministerstva zahraničných vecí ČSR, ktoré dlhodobo viedol Edvard Beneš. Bez toho bolo nemysliteľné usporiadať v Prahe niektorý z kongresov PEN International, prijímať zahraničných spisovateľov a s ich pomocou propagovať vo svete „československú“ literatúru. Československo sa bránilo najmä vzniku nemeckojazyčného PEN klubu, hoci PEN International nevylučoval členstvo viacerých klubov z územia jedného štátu. Po rozpade ČSR bol Československý PEN klub zakázaný. Obnovili ho síce v roku 1945, ale počas komunizmu nemohol vykonávať nijakú činnosť, neskôr živoril ako „spiace centrum“, v ktorom sa menovite uvádzala len jeho sekretárka prozaička Marta Kadlečíková.

Obnovenie Českého a vznik Slovenského PEN centra spadá do udalostí roku 1989 –  v obidvoch republikách v kontexte zániku Československého a Slovenského zväzu spisovateľov. Anton Hykisch vo svojej stati stručne načrtol prvé stretnutia významných slovenských intelektuálov – počínajúc 16. júnom 1989, pokračujúc 30. októbrom 1989 až po zakladajúcu členskú schôdzu Slovenského centra PEN 11. decembra 1989 na Vazovovej ulici v Bratislave. Zoznamy účastníkov nie sú na týchto schôdzach identické, mená sa sčasti obmieňajú, ale začiatkom januára 1990 mal podľa neho slovenský PEN 51 členov a schválený organizačný poriadok. Vzácny je Hykischov zoznam štrnástich volených predsedov či prezidentov slovenského PEN s presne uvedeným časom ich pôsobenia vo funkcii.

Zahmlené začiatky SC PEN dáva do jasnejšieho svetla Ladislav Volko, člen výboru od roku 2011 a prezident v rokoch 2013 – 2015 vo svojom príbehu, a to najmä vďaka bohatej dokumentačnej prílohe (s. 74 – 83). Nemenej obsažné sú dokumenty z rokov 2012 – 2020 (s. 84 – 102). Odzrkadľujú jednak aktivity nadväzujúce na činnosť PEN International a na medzinárodné kontakty, jednak poukazujú na vnútorné problémy v slovenskej kultúrnej obci, na spory medzi jednotlivými spisovateľskými organizáciami, ktoré neraz spôsobili jednotlivci svojimi nepremyslenými rozhodnutiami. Ladislav Volko viackrát vyjadril presvedčenie, že slovenským spisovateľom chýba Dom literatúry a navrhoval aj cesty k náprave. Hodnotovo sa prihlásil najmä k slobodnej diskusii, ktorá kritiku nepoužíva ako útočnú zbraň, ale ako nástroj poznávania, nového pohľadu a úsilia o komplexnosť a pochopenie jemných odlišností. Upozornil na list programovej riaditeľky  výboru Spisovatelia vo väzení Ann Harrisonovej adresovaný začiatkom roku 2014 SC PEN. „Slobodná diskusia je, samozrejme, podstatou Charty PEN. Každé národné PEN centrum je nezávislé a môže sa slobodne rozhodnúť, či sa zúčastní alebo nezúčastní na aktivitách a kampaniach, ktoré organizuje PEN International. Tento princíp je jednou z najväčších predností nášho hnutia“ (s. 88).

Zdá sa, že dnešní členovia SC PEN dokážu vyjadriť zásadné stanoviská k mnohým problémom týkajúcim sa slobody tvorby a slobody slova, a zároveň hľadať pravdu napriek názorovým rozdielom. Hlavná editorka zborníka Mária Bátorová sa obrátila na všetkých žijúcich prezidentov SC PEN so žiadosťou o príspevok, v ktorom by sa podelili s čitateľmi so svojimi skúsenosťami a spomienkami, a tiež na aktuálnych členov s prosbou o stručné vyjadrenie svojho vzťahu k tejto spisovateľskej organizácii. Nie všetci tak mohli či chceli urobiť. Martin Bútora (prezident v rokoch 1994 – 1996) publikoval štyri dokumenty, v ktorých SC PEN vyjadril kritický postoj k akejkoľvek národnostnej, rasovej či jazykovej diskriminácii a ich tolerovaniu zo strany vládnej moci.  Gustáv Murín (prezident v rokoch 1998 – 2004) vybral do zborníka časť svojej elektronickej publikácie Moja misia v SC PEN (2023), v ktorej zdôraznil najmä plodné zahraničné literárne kontakty a propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí. Za svoj úspešný projekt pokladá založenie Celosvetovej knižnice PEN, v ktorej sa najprv na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, neskôr v Univerzitnej knižnici v tom istom meste, sústredili knihy získané darom či výmenou od členov rôznych zahraničných centier PEN, ale aj od veľvyslanectiev a kultúrnych inštitútov. Dnes slúžia verejnosti, škoda však, že napriek pôvodným zámerom nie sú katalogizované ako zvláštny knižný fond.

Z príspevkov ďalších prezidentov Mária Bátorová (2006 – 2008, 2023 – 2024), Jozef Heriban (2015 – 2017), Branislav Slyško (2022 – 2023), Milan Richter (2017 – 2020) sa čitateľ dozvie o množstve aktivít SC PEN pozostávajúcich z prezentácií literárnych diel na Slovensku, medzinárodných konferencií a pravidelných podujatí ako Festival Jána Smreka či Kafkove Matliare, účasti na kongresoch PEN International, edičnej činnosti, udeľovaní cien SC PEN. V rokoch 2003 – 2011 o nich podrobne  informovali Penové novinky (alebo PENovinky). V Univerzitnej knižnici v Bratislave sú síce  nekompletné, ale aj tých pár dostupných čísel názorne ilustruje bohatú činnosť. Tá sa rozvíjala aj vďaka získaným grantom z verejných zdrojov.

Menej spokojnosti viacerí prispievatelia vyjadrili so získavaním finančných zdrojov na projekty z Fondu na podporu umenia, a tiež s oneskorenými a málo pochopiteľnými revíziami dokladovania výdavkov u tých, ktoré napokon dostali šancu.

Zakladajúci člen SC PEN a spolueditor zborníka Andrej Ferko opisuje skúsenosti, ktoré u neho vyústili do konštatovania, že cenzúra a autocenzúra pretrváva, že niektorým autorom všetky režimy zatvárajú ústa a on sám namiesto oslavovania jubilujúceho SC PEN „na boj za slobodu prejavu rezignoval“.

Zaujímavým dobrodružstvom je precítiť rôzne typy vyznaní, ktorými do zborníka prispeli členovia SC PEN (Joseph M. Burza, Etela Farkašová, Tamara Šimončíková Heribanová, Ľudovít Labík, Miroslav Musil, Vladimír Skalský, Jozef Slovák, Juraj Šebesta, Petr Žantovský). Niektorí autori skôr spomínajú, iným nie je cudzia až filozofická reflexia. Mňa v pozícii celkom čerstvej členky SC PEN (len od roku 2024), v predchádzajúcich rokoch úplne pohltenej historickou vedou s jej medzinárodnými kontaktmi, zaujala otázka, ktorú si položil Ľudovit Labík: „Je možné vstúpiť s názorom do prepletených vzťahov SC zvonka a nikomu pritom neublížiť?“ (s. 159).

Zborník je bohatý na informácie. Obsahuje okrem iného aj zoznam členov SC PEN, v čase odovzdania publikácie do tlače v júni 2024 ich bolo 71, a tiež zoznam čestných členov SC PEN. Rušivo pôsobia nedostatky, ktoré asi nastali v poslednej fáze príprave publikácie do tlače, keď grafik neustriehol jazyk originálu a chybne konvertoval pasáže v kurzíve do písma bez slovenskej diakritiky. (Tlač a väzba: Tlačiareň Spolku Slovákov v Poľsku, Krakov).

Bohumila Ferenčuhová