Festival J. Smreka 2019: Básnici E. Ondrejička a M. Richter

Erik Ondrejička sa narodil v roku 1964 v Bratislave. Je autorom 8 zbierok poézie pre dospelých a 2 veršovaných knižiek pre deti. Napísal básne pre viaceré bibliofílie výtvarných diel a objektov. Jeho zhudobnenú poéziu možno nájsť na viac ako desiatke hudobných CD nosičov. Tri jeho knihy boli ocenené a päť jeho kníh získalo ceny v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Jeho básne boli zaradené do viacerých svetových výberov poézie.

V ceruzách a ihlách

Nech sa páči
farby
tvary chute vône
zvláštne premenlivé
v každom ďalšom tóne

a v nich jari letá
jesene a zimy
v ceruzách a ihlách
ostrých ako rýmy

V sne
v ktorom si vieme
vybodkovať príbeh
a pokrájať prázdno
na niečo čo príde

ako keď sa číta
osud z ľudskej dlane
premeniacej možnosť
na to čo sa stane

A všetky tie stále
meniace sa noty
hmotného snívania
snívajúcej hmoty

letia so snom niekam
kde ich zrazu niet
a tak si ich vieme
nazvať hoci svet

Milan Richter sa narodil v roku 1948 v Bratislave. V r. 1993 – 1995 viedol Veľvyslanectvo SR v Nórsku. Od svojho debutu Večerné zrkadlá (1973) vydal 9 kníh básní (Bezpečné miesto, Spoza zamatových opôn, Anjel s čiernym perím, Storočie, kruté stoočie a iné) a napísal 4 divadelné hry (Z Kafkovho Pekloraja, Kafkov druhý život, Krátky nešťastný život Marilyn Monroe, Dobré činy zachraňujú svet). Jeho básne a drámy boli preložené do 36 jazykov a vyšli knižne v 14 krajinách. Preložil 78 kníh a divadelných hier. Udelili mu štátne vyznamenania v Rakúsku a Nórsku, Bjørnsonovu cenu, Cenu Švédskej akadémie za básnický preklad, Cenu AOSS atď. R. 2000 založil Festival Jána Smreka. Je predsedom Slovenského centra PEN.

Anjeli na Mesiaci
Júl 1969

Chystám sa na ďalekú cestu vlakom
a loďou. V Nórsku, kdesi medzi fjordami
ma bude čakať mlčanlivý Severan
Johannes. Písal, vraj celá rodina sa teší,
že budem ich „pracujúci hosť“.
Mama
sa veľmi neteší, žehlí mi košele a tričká,
„aj sveter sa ti zíde, určite je tam zima
medzi tými sobmi a ľadovcami.“

Včera večer pristálo Apollo 11 na Mesiaci.
Susedia so starým Vlkom si to prišli pozrieť
na našom zrniacom televízore, kde chytáme
aj Viedeň – zvuk načierno odplombovaný.
Cez dym zo starcovej fajky sa proti nám hnali
čudesné krátery, zrazu ich ofúkol silný vietor
a hneď boli preč. Motory stíchli. „Ten vjetr,“
ozval sa starý pán, „byu Duch Svatý, ináč
by ich ty jamy zhltli jak malinu.“

Dnes prišiel iba stareček Vlk, astronauti
majú vystúpiť na Mesiac. Medzi zrnením
sem-tam jasnejší obraz, dve biele postavy
poskakujú, trocha sa vznášajú… Obraz
sa prelína s iným, zdá sa, že Armstrong
je priesvitný, cez neho vidím rebrík a nohu
mesačného modulu. „Sú jak dvá anďelé,“
spokojne si zabafká stareček, „pámbú
si ich tam asi nechá… jak nebeské stráže
proti neznabohom Rusákom.“

Pozrie na mňa a vážne mi pohrozí fajkou:
„Ale ty, Milane, sa od eskimákú vráť,
tvojej mamince by to zuomiuo srce.“