Dedina, v ktorej bývame, je malá. Môj kamarát Patrik by povedal, že epicky malá, ale mne stačí povedať iba malá. Z jedného konca na druhý ju prejdem za chvíľku a to ani nehovorím, ako rýchlo ju prebehnem. Máme iba smiešnych päťstosedemdesiat obyvateľov. Ale! Čo je zaujímavé, to je vietor, ktorý je skoro vždy odporný, no zasa môžeme púšťať šarkany, kedy chceme. A myslím si, iba tak pre seba, ešte som o tom nikomu nehovoril, myslím si, že z našej dediny vietor odfukuje covidové vírusy preč, lebo vždy, keď dávajú na nete štatistiky a počty nakazených v našom okrese, máme najmenej chorých. Vietor skoro stále duje zo západu na východ. Je zaujímavé, že v susednej dedine, ktorá je od nás na východ, majú nakazených oveľa viac. Asi sa tam vietor zastavuje alebo čo. A možno je to preto tak, lebo sme desiatou najzaočkovanejšou obcou na Slovensku.
Už druhý školský rok sa učíme cez počítač. To je aj dobré, aj zlé. Dobré je, že cez prestávku si iba vybehnem do kuchyne a z chladničky môžem zjesť, čo chcem. Zlé je to, že všetku raňajšiu energiu miniem na upratovanie svojej izby, aby nebolo vidieť, aký mám neporiadok. Patrik vravel, že jemu izbu vždy vyupratuje mama, aby si učiteľka nemyslela bohviečo. Moja mama vždy povie, že je to môj neporiadok, posmešne sa na mňa pozrie a zatvorí dvere. Netuším, prečo je taká, radšej keby mi upratala. Určite je feministka.
U nás je preto stále vietor, lebo naša dedina leží na rovine. Nemáme ani jeden kopec okolo seba, ak nerátam krtinec v záhrade. V telke nedávno ukazovali, ako sa kdesi na strednom Slovensku hore na kopci pretrhla hrádza a zaplavilo celú dedinu. U nás sa to nemôže stať. Ibaže by sa pretrhla obrovská hrádza, za ktorou na druhej strane tečie Dunaj. Z našej strany hrádze čupíme my. Teda naša dedina. Je pravda, že na jar, keď veľa prší, sa Dunaj zdvihne a mne sa vtedy snívajú hrôzostrašné sny. Sám seba vidím, ako utekám pred vodou, zdvíham s námahou jednu nohu, druhú nohu, ale akoby som stál v mede alebo v bahne. Hoci inokedy prebehnem cez dedinu ako šíp, v sne to nikdy nedokážem. Otec ma upokojil, povedal, že videl fotografie z čias, keď dunajskú hrádzu stavali. Je úplne bezpečná a okrem toho sú okolo nej zberné kanály, do ktorých sa dá vypustiť veľa vody, keby bolo zle.
Okrem vetra a covidu máme super suseda Imre báčiho. Medzi nami a ním je obyčajný sieťový plot, cez ktorý vidím všetko, čo Imre báči na dvore robí. Najčastejšie zbiera do vedierka psie hovienka. On ich ale nezbiera tak obyčajne. Najprv dlho skúma trávnik, potom od radosti poskočí, ľavou rukou si vedierko dá asi pol metra od psieho šúľka, trošku si vedierko nakloní a pravou rukou, v ktorej má pružnú lopatku, pinkne do šúľka, akoby triafal loptou do basketbalového koša. Z diaľky to vyzerá, akoby Imre báči hral minigolf. Vždy keď šúľok narazí celou silou do dna vedierka, urobí pukavý zvuk. Takto sa Imre báči dokáže zabávať veľmi dlho. Jeho pes Žofrej je určite čistotný, vždy, keď pustí do trávy svoje šúľky, zadnými labami hrabe nekonečne dlho, až ich rozmetá po celom trávniku. Možno ho Imre báči tak naschvál vycvičil, aby mohol hrať ten svoj psí golf. Ocko povedal, že chudák Imre báči žije sám, deti nemá, tak mu zostal aspoň Žofrej a tie jeho hovienka.
Do školy chodím autobusom. Do mestečka, vedľa ktorého je naše najslávnejšie vodné dielo. Je obrovské. Keď stojím na ňom a práve vtedy duje vetrisko, vlny na Dunaji sa vzdúvajú a podobajú sa na morské. Chodíme sa sem s Patrikom pozerať na lode, ktoré prechádzajú cez plavebné komory. Sme pyšní, že bývame vedľa takej epicky vymakanej elektrárne. Jasné, že slová epicky vymakaná vymyslel Patrik. Slovo epický je teraz jeho obľúbené. Ja si však tiež myslím, že ten, kto to vodné dielo vymyslel, bol supermegafrajer. Otec mi povedal, že je to Július Binder. Okrem elektrárne v našom meste nič zvláštneho nie je. Ešte aj kruhový objazd nie je kruhový. Všetci ho volajú arašid. Máme tu jednu maďarskú školu a jednu slovenskú, do ktorej chodím. Teší ma, že piata bé je hneď vedľa našej šiestej á, lebo tam chodí aj Anna, ktorá má tenký píšťalkový hlas a trochu ryšavé vlasy. Videl som ju však v septembri a potom trištvrte roka nič. Keby sme chodili do jednej triedy, tak by som na monitore videl, akú má izbu. O týždeň vraj pôjdeme normálne do školy. Už som na Annu fakt zvedavý. Naposledy každému rozprávala, že Annu zo Zeleného domu nafilmovali podľa nej. Jasné, že si z nás strieľala, no my sme sa tvárili, že jej to veríme. Okrem toho Anna zo Zeleného domu mala vlasy oveľa ryšavejšie.
Okuliarnik indický a jeho neurotoxín
Dnes som po siedmich mesiacoch Annu konečne videl. Myslel som si, že to so mnou zamáva, ale nič. Všetci sme už v škole. Na tvárach máme síce rúška, ale Annine hnedoryšavé vlasy zo zelenými kamienkami sú ako vodopád, rúško jej takmer nevidieť.
„To ako si tam dala tie kamienky?“ pýtam sa Patrika.
„Čo ja viem? Prilepila si ich žuvačkou?“
Vtom sa nám ozvalo za chrbtom:
„Vy ste ale neandertálci! Na kamienky do vlasov je taký prilepovací strojček. Vraj žuvačkou!“ zvýskla Dada a utekala povedať Anne, akí sme zaostalí. Patrika to určite zamrzelo, lebo Dada sa mu trochu páči.
„To mám odkiaľ vedieť?“ zamrmlal a zahryzol do chleba s akousi nátierkou.
Všimol som si, že Dada šepká Anne čosi do ucha, obracia sa smerom k nám a chichoce sa. Má ešte píšťalkovejší hlas ako Anna.
Zrazu všetci stíchnu. Vo veľkých dverách školy sa objaví postava, ktorá vedie za ruku akési dievča. Pozriem sa lepšie – tak toto sa mi iba zdá! Po chodbe vážne kráča náš sused Imre báči, jeho rúško z maskáčov by zbadal aj slepý, a drží za ruku akúsi pehaňu. Uf! To dievča je tisíc ráz ryšavejšie ako Anna! Teda myslím si, že je to pehaňa, pod rúško jej nevidím, ale čelo má pehami úplne posiate. Akurát na nose jej sedia okuliare a vo vlasoch nemá žiadne zelené kamienky. Imre báči vážne zaklope na dvere riaditeľne, tie sa otvárajú a obaja za nimi zmiznú. Rozmýšľam, či sa to stalo naozaj, alebo sa mi to iba sníva.
A potom prišla ešte väčšia bomba, lebo po zazvonení sa v našej triede otvorili dvere a vedľa učky Vašíčkovej stojí to nové dievča.
„Toto je Jana Králiková, vaša nová spolužiačka,“ povedala triedna.
„Aká Králiková? Okuliarnik indický je to!“ vykríkol debil Albín Osa zo zadnej lavice.
Vašíčkovej oči sa zapichli do Albínovej smejúcej sa tučnej tváre a skôr, ako sa ozvala, Jana sa pozrela na Albína a pevným hlasom povedala:
„Vôbec nie si originálny, túto prezývku používali už naši starí rodičia. Okrem toho, okuliarnik indický, presnejšie kobra indická, po latinsky Naja, naja, je najnebezpečnejší had v Indii. Jeho jed obsahuje neurotoxíny. Volám sa Jana, ale môžeš ma volať aj Naja.“
V triede zostalo ticho, nikto nečakal, že nová spolužiačka sa ozve a ešte takto. Fakt je, že nikto z nás si nevie predstaviť neurotoxíny. Budú to asi jedy spojené s nervami. Možno uštipnutý človek stratí nervy, bohviečo stvára a nakoniec je po ňom. Ale pochopili sme aj to, že Jana povedala Albínovi, aby si s ňou radšej nezačínal. A to sa nám páčilo, lebo Albín Osa je naozaj veľký tupák. Nikto ho nemá rád. Patrik minule povedal, že Albín je epicky tupý pako, v skratke ETP, čiže Ítípí. Odvtedy ho my dvaja tak voláme, ale len medzi sebou.
Albín na Janu vytreštil oči a preglgol.
A úplne najväčšou bombou bolo, keď si mala Jana vybrať, kde bude sedieť. Voľné boli len dve miesta: jedno vpredu pred učiteľským stolom a druhé vedľa Albína.
„Sadnem si dozadu,“ povedala a posadila sa vedľa Albína, ktorý mal ešte stále otvorené ústa.
U Imre báčiho pod orechom
Sedím teraz na dvore pod orechom uja Imra, dívam sa do nášho dvora z opačnej strany, fordka bezpečne oddychuje v kôlni, Žofrej mi oblizuje tenisku a Jana zmizla kdesi v dome.
„Maťko, poukazuj Janke, čo práve preberáte. Rozložte sa tamto na stole a ja vám donesiem čaj. Alebo pepsinu?“ vystrčil ujo Imro hlavu z kuchynského okna.
„Radšej teda pepsi…“
Z dverí vychádza Jana a nesie učebnice.
„Rúško si dám dolu, sme vonku, nie?“ povie, rúško vloží do vrecka a rozkladá knižky po stole.
Tiež som si odložil rúško, veď sme na čerstvom vzduchu. Minule mi teta Kučerová povedala, aby som rúško nenosil, lebo stratím kyslík, zničím si bunky a ešte sa aj udusím. Tetu Kučerovú mám rád, lebo má veľa ovocia a hocikedy zavesí igelitku plnú jabĺk alebo kukurice na našu bráničku, ale to s tým rúškom asi nedomyslela. Veď to by museli lekári pri operáciách odpadávať ako zrelé slivky. A možno to povedala zo žartu, lebo som videl, že keď išla do obchodu, mala rúško aj ona a dýchala úplne normálne.
Jana je naozaj taká pehavá, ako som si myslel. Netušil som, že pod rúško sa zmestí toľko pieh. Ale oči nemá zelené ako Anna, sú tmavohnedé.
„Dnes si teda riadne zapotila s tou kobrou,“ hovorím.
„Sama neviem, ako to zo mňa vyliezlo. Ja tak nikdy nehovorím, ale ten somár Albín ma fakt naštval.“
„On je tupák. S Patrikom ho voláme Ítípí.“
„Ítípí? Prečo? On má niečo ako ADHD?“
„Nie, to je skratka – ETP. Epicky tupý pako.“
„Ty si vymyslel?“
„Mhm…“ prikyvujem (zajtra to Patrikovi vysvetlím). „Ale takto ho voláme len my dvaja s Patrikom. To je môj najlepší kamoš, býva len kúsok od školy.“
Takmer dve hodiny trvalo, kým som Jane ukázal, čo preberáme. Všetko si zapísala do zošitov. Ľavou rukou! Potom sme dopili pepsinu a zrazu na našom dvore otec.
„Maťo, čo tam robíš?“
„Ukazujem Jane, čo preberáme v škole. O chvíľu prídem.“ Otec len pokýval hlavou a išiel polievať.
„Ty tu teraz budeš bývať?“ konečne vypadlo zo mňa to, čo sa jej chcem spýtať od začiatku.
„Len do konca školského roka. A možno aj cez prázdniny.“
Ja teda neviem, ostatné baby by vysypali, prečo sú tu, kde majú rodičov, či je ujo Imro ich strýko alebo dedko alebo kto, ale Jana len krátku vetu. Vlastne čo sa čudujem, odpovedala na moju otázku, veď nič iné som sa jej nepýtal.
„Tak sa maj, idem otcovi pomôcť,“ zdvihol som sa a Jana len kývla rukou a usmiala sa.
Keď som prišiel domov, vyšiel som na dvor, či ešte uvidím Janu. Bola tam, sedela za dreveným stolom pod orechom, listovala v knižkách a niečo si do nich písala. Schytil som sa aj ja polievať, až sa otec nestačil čudovať. Popolieval som dokonca aj mamine kvety v predzáhradke, chodil som s desaťlitrovou krhlou okolo plota ako nič (tajne som dúfal, že Jana si to všimne), akurát večer ma boleli obe ruky, akoby som v nich hodiny držal činku. Dúfam, že udržím zajtra v ruke aspoň pero.
Jana je predsa len iná trieda
Pero som síce v ruke udržal, ale na telocviku som zlyhal. Doteraz som sa vždy vyšplhal po lane ako prvý. Po tyči tiež. Dnes som sa chcel predviesť pred Janou a dopadlo to tak, že ma predbehol aj Ítípí. Radšej som zaliezol do rohu telocvične. Dobre som si všimol, že Jana sa dívala, keď som hore liezol ako taký pĺž, ktorých máme vzadu medzi tekvicami plno.
„Nečuduj sa, že si to dnes nedal,“ povedala mi Jana cez veľkú prestávku. „Veď včera si polieval, ako keby mali uderiť suchá. Ja by som mala ruky po kolená.“ Tak toto som nečakal. Ona rozpráva úplne ako chalan! Keby ma dnes na lane videla Anna s Dadou, určite by piskľavo vybuchovali od smiechu a všetkých okolo seba by na mňa upozornili. Jana je predsa len iná trieda.
„Počuj, kto je to tá teta, ktorá nám včera popoludní zavesila na bránu igelitku s čerešňami?“ zmenila tému Jana.
„To je susedka Kučerová, býva vedľa nás z druhej strany.“
„Hm… to sa mi ešte nikdy nestalo, aby mi ktosi zavesil na kľučku nejaké ovocie len tak, z ničoho.“
„Ona rada rozdáva zeleninu a ovocie, lebo sama to všetko nedokáže pojesť.“
„Mala by som sa jej nejako odvďačiť. Ale ako?“
„My tete dávame suché kôrky a šupky zo zemiakov. Všetko to premieša a urobí z toho hody pre prasatá. Alebo aj z vajcových škrupín sú jej sliepky happy, všetko pozobú.
„Aha… to som nevedela. Ja som nikdy nežila na dedine. Je to tu inakšie ako v meste.“
„V ktorom meste si žila?“
„V Prahe.“
„V Prahe?“
„Čo nepočuješ, že moja slovenčina je trošku inakšia?“
„Všimol som si, že hovoríš tak zvláštne, ale nenapadlo mi, že si Češka.“
„Nie som Češka, doma hovoríme po slovensky, ale chodím do českej školy, to pozná aj hluchý.“
„A vaši?“ pýtam sa a cítim sa ako vyzvedač.
„Sú lekári, teraz na misii. A ujo Imro je otcov bratanec. Nuž tak preto som tu.“ Táto Jana je geniálna! Cítila, že som zvedavý, no nedala mi to najavo. Pokojne mi povedala všetko, čo uznala za vhodné. OMG! Ona je stokrát bystrejšia ako Anna…
Zvoní.
„Maťo! Jana! Do triedy!“ máva slovenčinárka s diktátmi v ruke. Našťastie iba opravujeme. Nič nové – nech robím, čo robím, v diktáte svet neohúrim, ako mi minule povedala mama. Ale keď čítame slohové úlohy, tam som už lepší.
„Maťo, ty si komu písal list?“ vyvolá ma zrazu Vašíčková.
„Dedkovi.“
„Tak poď, prečítaj nám.“
„Milý dedko, doma sa nič nezmenilo, učím sa cez počítač, cez prestávky sa napchávam, a tak som pribral štyri kiláče a teraz mi naši musia kúpiť nové nohavice….“
Občas sa medzi nádychmi pozriem na Janu, počas môjho čítania slohu sa usmieva, možno myslí na svojho dedka. Vlastne ani neviem, či ho má. Trieda sa chechoce, Vašíčková sa usmieva, dobre je.
„…tak mi, prosím, napíš, ako zvládaš pandémiu, lebo viem, že nemáš balkón a von nemôžeš ísť. Myslím si, že by si mohol radšej bývať s nami, aspoň by si sa mohol prechádzať po záhrade, keď u nás práve nefúka…“
„Výborne, Maťo, k tej trojke z diktátu ti dám jednotku zo slohu, aj keď viem, že v texte si určite nejaké chyby urobil. Ale dnes som bola zvedavá, ako dokážeš sformulovať vety. Dobre si to napísal, pozdravujem dedka.“
Vašíčková mi píše no klasáku jednotku, dúfam, že to dá aj do internetovej žiackej knižky, aby naši videli.
„Celkom dobre slohuješ,“ povedala mi Jana, keď sme sa viezli autobusom zo školy domov. „Kde býva tvoj dedko?“
„Vymyslel som si ho,“ povedal som a Jana sa na mňa pozrela a vysoko zdvihla obočie. Zasa mi trochu pripomínala kobru.
(z pripravovanej knižky pre deti Naja, naja a ja, vydavateľstvo Perfekt)