Milan Richter: Rudi a švédsky záchranca – Smutná harmonička

Štyri básne Milana Richtera z novej zbierky „Storočie, kruté stoočie“, ktorá vyjde na jeseň 2019 vo vydavateľstve Ikar.

Česká poetka Jana Štroblová o týchto a ďalších veršoch z Richterovej pripravovanej knihy napísala: „Dalo by se říct, že jsou to básně-povídky, kdyby v nich nebylo i tolik sugestivně poetického, byť vyprávěného (a přitom do krve prožitého) střízlivým a civilním jazykem. Mezi slovy jsou propadliště až propasti, náznaky, zámlky. Mnoho skrytých významů – nejčitelnější v ‘lopte s ozajstnou dušou‘.“
.
.
Rudi a švédsky záchranca
Budapešť 1944 / 1969
.

 Október 69, sestra sa mala vydať

za Branka, baníka zo Slovinska.

Cestou ta sme sa s mamou

ocitli v Budapešti – bratanec Rudi

nás prišiel čakať na Keleti.

 

Spôsoby plaché a elegantné,

pracoval dlhé roky v poisťovni,

„ako Kafka“, vzdychol si s úsmevom,

„ale pľúca mám v poriadku.“

„Píšeš rovnako krásne listy,“ pochválil ho

 

baletný majster Őcsi od sporáka, práve

nám varil štipľavý perkelt. Žili spolu,

odkedy ukončili vysokú: veselý tanečník

a úradnícky introvert. Užívali si život,

akoby oň kedysi takmer prišli.

 

„Ako ste prežili – ty a Rózsa?“ spýtala sa

pri obede mama. Rudi sa trpko usmial,

„Volenbärg,“ pošepol, akoby to bolo heslo

na otvorenie tajnej komnaty. Až večer

pri tónoch Beethovena rozpovedal ten príbeh.

 

Mal sedemnásť, keď ho s rodičmi naložili

do vagónu. „Ochranné pasy nás zachránili.“

„Wallenberg?“ Rudi si priložil k perám

ukazovák: „Kejne námen bitešén.“*

 

Malicsek Rezső, Malicsek Rózsa, Malicsek Rudi,

volal pri každom vagóne švédsky diplomat,

v ruke tri pasy. Rýchle ich našiel a odviedol

do úkrytu. – Bolo to také jednoduché?

pýtam sa dnes.

……………………„Vytrhol nás z objatia Smrti,“

počujem Rudiho. „Es vár zér švér, gloube mír.**

Smrť sa záchrancovi pomstila. Neposlala Nemca,

poslala Rusa… Rusa…“

 

* nem. (maďarská výslovnosť, slovenský prepis) Prosím, žiadne mená.
** nem. (maďarská výslovnosť, slovenský prepis) Bolo to veľmi ťažké, ver mi.

.
.
.
Smutná harmonička a kožená lopta s dušou
1956
.

Naša mama sa vrátila večer z Hodonína – stretli sa tam

židovské vdovy z okolia. Doniesla nám tri papierové vrecká

so sladkosťami… A ešte akýsi otlčený kufrík. Vonku

bol smutný novembrový večer, pršalo, vietor vystrájal,

psík, biely chlpáč, kňučal v kúte.

………………………………………„Čo je v tom kufríku,

mami?“ spýtal sa brat. Mama kufrík opatrne otvorila

a vybrala čiernu detskú harmoničku, gombíkov plno

po oboch stranách mechu. Ozval sa ťahavý smutný tón.

 

Hudba k nám chlapcom mala ďaleko, zato futbal… ach,

ako by nás potešila kožená, ručne šitá lopta s dušou! Ale

harmonička s ligotavými gombíkmi? „Predala mi ju lacno

jedna pani od Olomouca, jej syn ju mal krátko, než musel

do plynu. Smutný príbeh, chlapec mal vraj veľký talent.“

 

To s plynom sme nechápali, no slza v maminom oku nám

pošepla, že veľký talent nemal veľké šťastie – zabili ho Nemci.

Dali sme si pioniersky sľub: Naučíme sa na harmoničke hrať.

Čo ak v nej pretrváva chlapcova duša… a jeho talent?

………………………………………………………..Pán D.,

organista v kostole, cez vojnu veliteľ Hlinkovej gardy v dedine,

mal byť náš učiteľ. „Žiadneho Žida nezabil,“ vravela mama,

„ani vášho otca neudrel, keď ho odvádzal k nákladnému autu…

Slušný gardista.“

 

My dietky unínske bez hudobného sluchu sme sa naučili

po pamäti zahrať Konope, konope a Hledám galánečku.

Žiadna veľká sláva, talent nám cez gombíky nevošiel do prstov,

ale dušu chlapčeka, čo „zomrel na plyn“, sme určite potešili.

 

Kam sa tá harmonička podela? Na jar 57 som na nej zahral

tie dve pesničky pred porotou v Skalici, súdružky učiteľky

mi v bufete kúpili ruské vajce… Dlho potom čakala mĺkva

v otlčenom kufríku kdesi v kúte, kým si ju neodniesol

jeden z tých slušných, s hudobným sluchom…

 

A my s bratom sme konečne dostali koženú futbalovú loptu.

Veselú, skackavú – a s ozajstnou dušou.
.
.
.
Škola, smrť a iné slasti
Bratislava, Unín 1965

.

Spolužiakovi zomrela matka,

je už úplná sirota. Drobné chlapča,

a toľko zlosti v ňom! Na pohreb ide

triedny učiteľ, vy sa krčíte v laviciach,

akoby niečo neviditeľné bombardovalo

celé Palisády aj s vaším školským dvorom.

 

Desať rokov, odkedy dochrčal tvoj otec,

masívny infarkt myokardu, lekár-felčiar

ho neposlal sanitkou do nemocnice…

Rodič je múr, za ním sa dieťa cíti

nesmrteľné – keď sa múr zrúti,

zrazu si na rade!

 

Budeš mať sedemnásť, miluješ

blondínečku z I. D, na rande

si ju netrúfneš pozvať. Ach, dieťa,

ktoré sa strašne bojí o mamu:

Keby aj ona zomrela, kto sa oň

úplnú sirotu, postará?

 

Mamu navštívi kamarátka Zdena

z Ameriky, mladý milenec ju vraj drží

vo forme, v akej a ako, to celkom netušíš.

Babky ju prídu pozrieť, „fajnová paňička to sú,

ale vy, Eriko, ste porát muadá a pjekná

aj bez frajíra“.

 

Po ruskom mraze plachý odmäk,

v ktorom sa obšmieta panička s kosou.

Čo ju tak drží vo forme?

………………………….Chlapče, už je čas

vziať blondínečku do kina. Máš lístky

na Lásky jednej plavovlásky.

Tak to nepokaz!
.
.
.
Čas drobné nevracia
1979

.

Bolo to také krásne

a bolo toho dosť?

Hľadím na tvoju fotku,

verím na minulosť.

 

Na modrosivé oči,

pery, čo božsky bozkali…

Nechcem dať za tým bodku,

čo rozplynie sa pomaly –

 

lyžička cukru v čiernej káve,

sladkej a trpkej, na dne kal.

Tak stlmili vždy tvoje plavé

hrivy môj jasot i môj žiaľ.

 

Nie iba vášeň, ale vzťah,

čo zvládne skúšky bytia:

tak milenci to občas cítia?

 

Vzťah, čo mal z našich pliec

sňať odlúčenie nakoniec,

keď odlúčil nás navždy?

 

Odvtedy každý v inom daždi,

každého iná ruka inam ťahá…

Myslím na modrosivé oči,

na pery, na ich božské bozky…

 

Aj vďaka nim som ten, kto som.

 

Nezabudneme nikdy, drahá?

Bola to krásna… prehra. Čia?

Obaja platili sme životom.

Čas drobné nevracia.