Izraelská poetka a výtvarníčka Miriam Neiger-Fleischmannová a izraelský básnik Tuvia Rübner sú pre bežných Slovákov stále pomerne neznámymi autormi. Ich silné životné príbehy a ich tvorba sú pritom poznačené holokaustom a veľmi úzko späté práve so Slovenskom.
Osobné stretnutie s poetkou Miriam a zároveň čítanie veršov 95-ročného Tuviu zorganizovalo Slovenské centrum PEN v spolupráci so Židovskou náboženskou obcou v Bratislave a Veľvyslanectvom Štátu Izrael na Slovensku, a to v stredu 10. apríla 2019 v priestoroch ŽNO na Panenskej ulici v Bratislave. Podujatie, ktoré moderoval básnik a predseda SC PEN Milan Richter, bolo jedinečnou príležitosťou, ako sa zoznámiť bližšie nielen s tvorbou izraelského básnika narodeného v Bratislave a poetky narodenej v Komárne, ale aj s ich životnými príbehmi.
Miriam Neiger-Fleischmannová sa narodila v roku 1948 v Komárne rodičom, ktorí prežili holokaust. V ranom detstve spolu s nimi emigrovala do Izraela. Ako výtvarníčka vystavovala svoje maľby a kresby nielen v Izraeli, ale aj v Nemecku, USA, Mexiku, Maďarsku či na Slovensku. V súčasnosti pôsobí na univerzite v Jeruzaleme. Vydala tri zbierky poézie v hebrejčine, jednu v angličtine a jednu v maďarčine: Word in a visual space (1992), Images reproduced (1999), Material in no man’s land (2007), Death of the king and other poems (2017) a Exile (2002). V Komárne má ateliér, v ktorom viackrát do roka pracuje na svojich výtvarných dielach.
Tuvia Rϋbner je rodený Bratislavčan. Jeho rodičia a sestra boli zavraždení v roku 1942 v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Rok predtým sa iba 17-ročnému Tuviovi podarilo emigrovať so skupinou židovských chlapcov – športovcov do Palestíny. Neskôr sa vážne zranil pri autobusovej nehode, počas ktorej zahynula jeho prvá manželka. Bol profesorom hebrejskej literatúry na univerzite v Haife a v roku 1992 odišiel do dôchodku. Publikoval dvanásť kníh poézie, v slovenčine mu vyšla básnická zbierka s názvom Pamäť popola (Milanium, 2003). Je známy tiež ako prekladateľ poézie do hebrejčiny a nemčiny. V r. 2002 mu v Bratislave udelili Cenu Jána Smreka.
Miriam Neiger-Fleischmannová
Vyhnanstvo
Som poetka vyhnaná do polí farieb,
do čerstvých brázd po štetci vkladám slová,
na jemnom plátne nechávam klíčiť riadky veršov,
zúrodňujem ich pigmentmi
a čakám, kým vyrastú z nich obrazy.
Som maliarka vyhnaná z polí farieb,
zbieram slová, ktoré padajú z neba
ako rebelujúci anjeli, čo hľadajú spásu,
ukladám dychtivé písmená na nepokojné stránky
a staviam z nich príbehy.
Som žena vyhnaná z územia lásky
do kraja dažďových farieb, do sfér znamení.
Som odsúdená pozbierať do schránky na milodary
kúsočky ducha zo zadných izieb reality,
nasýtiť svoju dušu.
Preložil Milan Richter v jazykovej spolupráci so Silviou Singerovou
Tuvia Rübner
Tamto, povedal som
Opustil som svoj dočasný dom,
aby som synom ukázal, odkiaľ pochádzam.
Tam, povedal som, ležal som na zemi,
pod hlavou kameň plochejší než tráva,
ako prach zeme
ostalo všetko zachované.
Prechádzali sme mestami z ohňa, lesmi, vetrom,
voda sa vylievala na našich cestách,
cesty sa prepadali, museli sme preskakovať jamy.
V zapadajúcom svetle sme prišli do môjho rodného mesta.
Aký sladkastý vzduch? čudovali sa synovia.
Čo je to za omietka, čo opadáva zo stien?
Veru, takveru, vravela starká v obloku,
tu všetka budúcnosť pominula,
a zavrela svoje suché oči
ako vták, čo zloží krídla uprostred letu a padá.
Tu som sa narodil, povedal som synom.
Moji rodičia a predkovia sa narodili tu neďaleko.
Všetci sa narodia.
Tu stál dom, povedal som synom,
a vietor sa votrel medzi mňa a slová.
Chcel som im ukázať, odkiaľ pochádzam, a kedy budeme
jesť, pýtajú sa synovia, a kde
budeme spať?
Z nemeckej verzie preložil Milan Richter