Alexander Halvoník o románe Trvanie Márie Bátorovej

Mária Bátorová: TRVANIE

Marenčin PT, Bratislava 2025

Na istom kníhkupeckom portáli sa pri anotácii knihy Márie Bátorovej objavila informácia o tom, že na prečítanie autorkinho románu Trvanie stačí päť hodín. A popri kladných recenziách čitateliek sa vyrojilo aj zopár nelichotivých. Isteže, ak čitateľ má kurz rýchleho čítania, možno to v tomto limite zvládne. A ak je navyše zvyknutý na ľahké čitateľské zážitky, zvládne to možno aj skôr, lebo román prečíta s vynechávaním pravdepodobne tých najťažších a pravdepodobne najdôležitejších pasáží, ktorých je v ňom naozaj požehnane.

Ibaže Bátorovej román, ktorý súčasne vyšiel aj v nemčine, popravde nie je ani na ľahké, ani na nezáväzné čítanie. Je to román, do ktorého autorka vložila nielen svoj prozaický talent a bohatú ľudskú, literárnu, vedeckú i životnú skúsenosť, ale aj svoju filozofiou inšpirovanú víziu človeka v situácii, keď nad ním bezmála všetci lámu všetky palice a keď ľudské zlyhania popierajú vekmi uctievanú pravdu o jeho božskej podstate. A urobila to s odvahou, ktorej nemusíme zaraz rozumieť, ale ktorá nás priam priklincúva k bytiu tu a teraz a plazivú beznádej mení prinajmenšom na prísľub lepších čias. Už tento autorkin výkon je hodný zaiste viac ako päť hodín čítania, ale je hodný aj nastavenia čitateľských receptorov na objavnú cestu za intelektuálnymi a umeleckými dobrodružstvami, ktoré si zrelá autorka dovolila priniesť na trh márnosti. Kto to pochopí, neoľutuje, že sa musí pri čítaní vracať k prečítanému, pokúšať sa porozumieť intelektuálskemu jazyku postáv, domýšľať, aké utajované obzory otvára iskrivá irónia rozprávača a hlavne – vlastnou hlavou s nimi podumať o ľuďoch a ich činoch brodiacich sa v neprehľadných slovenských kryptorealitách.

Základnou veličinou Bátorovej románu je úprimnosť. Nie je to však úprimnosť kúpená v secondhande, ale úprimnosť vykúpená rokmi zložitého zápasu o pravdu s neistým koncom, je bolestným rozmýšľaním o prvých i posledných veciach človeka, úporným hľadaním miesta pre spravodlivosť, lásku a radosť v národe a spoločnosti. Sú to všetko veci, o ktorých sa nepíše ľahko a ak už čitateľ prijal autorkinu ponuku, mal by sa aspoň pokúsiť spolu s ňou pootvoriť si dvierka do trinástej komnaty slovenskej výnimočnosti, ktorú sa nepochybne pokúša odtajniť, lebo zrejme súvisí s fenoménom vzdorovitého trvania.

Román Trvanie je voľným pokračovaním románu Stred a vychádza pätnásť rokov po ňom. Už román Stred s mimoriadnou ráznosťou zaplieskal po zakalených vodách slovenskej literárnej i spoločenskej politiky bičom intelektuálnej nespokojnosti so stavom sebavnímania i vnímania vecí, ktoré napokon tvoria jej plazivú každodennosť. I keď vo verejnom priestore jej výzva nezaznela až tak varovne, ako by si autorka azda predstavovala.

Oba romány majú zjavne autobiografický ráz, no autorka sa, akiste nie bez irónie, poistila formulkou „Akákoľvek podobnosť situácií a postáv v tomto románe s postavami a situáciami v reálnom svete je čisto náhodná.“ No i tak čitateľ iste neodolá pokušeniu hľadať prototypy románových postáv v slovenskej realite. Do románu Trvanie, odohrávajúcom sa zhruba po štvrťstoročí, sa preniesli takmer všetky žijúce postavy z románu Stred. Čitateľ sa opäť stretáva s komunitou intelektuálov schádzajúcich sa každý mesiac na záhradnej party, aby prediskutovali aktuálne spoločenské, filozofické, etické či akademické problémy. Táto vyberaná pospolitosť je však nielen o štvrť storočia staršia, ale má za sebou aj devastačnú skúsenosť pandémie koronavírusu, ktorá predstavovala pre slovenský pokus o demokraciu nový typ ťažkej skúšky. Takisto však v sebe nesie aj trpké poznanie, že boj za slobodu slovenskej spoločnosti po Nežnej revolúcii roku 1989 zostal nedobojovaný, ba čo viac – mnohým sa javí ako zrada ideálov, pre ktoré predchádzajúci režim posielal neoblomných bojovníkov za slobodu a demokraciu do väzení, disentu alebo do emigrácie. V tomto zmysle sa zmenila aj genealógia niektorých postáv, aj optika rozprávača, ktorý románové dianie sústreďuje okolo pokračujúceho príbehu dobrého manželstva filozofky Helgy a geológa Martina. Na svojráznu manželskú dvojicu depresívne doliehajú problémy s etablovaním sa v skorumpovanom a zbyrokratizovanom akademickom prostredí. Chvíľami úporne zápasí s pocitmi, že svojou poctivou vedeckou prácou, ktorú navyše obaja milujú, sa v postkovidovej a vzápätí i vojnovej demokratúre (Kryl) dopracujú akurát tak k novému disentu. V zábere vecného a nevzrušeného rozprávačstva, ktorým sa autorka usiluje pospájať neuralgické body slovenskej histórie plnej krvavých paradoxov a neľútostných generačných stretov a z dávnych i nedávnych udalostí vytvoriť reálnu predstavu o rozporuplnom fungovaní slovenských záležitostí, zbavenú mytologických nánosov a ideologických skreslení. Celý sujet románu je navyše prešpikovaný nápadnou či menej vnímateľnou symbolikou. Esejistické, spomienkové a dialogické ladenie prerozprávania so zmyslom pre racionalitu i poéziu vychádza z autorkinho presvedčenia, že bez pravdivého pomenovania dejov, udalostí, ich aktérov či osobných osudov jednotlivcov nemožno pochopiť národnú identitu ani spravodlivo posúdiť činy, ktoré z nej vyplývajú. Rozprávač za zlyhaním demokratických princípov a rozčesnutím spoločnosti na hašterivé tábory nevidí zlyhanie národa. Ten vždy na niečo také len dopláca, ale pokladá to za zlyhanie jednotlivcov, najmä komunistov a tých, o ktorých nestáli ani komunisti, čo sa s prispením vyšších síl zmocnili mocenského priestoru a zneužili to vo svoj prospech a v neprospech spoločenstva, ktorým sa spravidla falošne maskovali.

Bátorovej hľadanie pripomínajúce proustovské hľadanie strateného času vychádza z istoty, že bez pravdivého pomenovania okolností formovania národného údelu nemožno vytýčiť ani životaschopnú kolektívnu perspektívu. V hľadáčiku jej rozprávania sa preto objavujú kľúčové postavy slovenských dejín opradené legendami ako Svätopluk, Cyril a Metod, Ľudovít Štúr, Andrej Kmeť,Milan Rastislav Štefánik, Ivan Krasko, Jozef Cíger Hronský, Alexander Dubček či Gustáv Husák. A v rozprávačskom spomienkovom optimizme popri hlavných hrdinoch, Helge a Martinovi, sa opäť stretávame so živým odkazom už nežijúcej charizmatickej Barbary, prvej slovenskej signatárky Charty 77, nebohého Helginho otca s jeho spisovateľskou či povstaleckou a disidentskou anabázou, s vlasteneckými postavami zo Stredu a ich zmotanými rodinnými osudmi – bývalým dubčekovským emigrantom Ivanom či alternatívnym umelcom Arnoldom. A preto je aj záhradná spoločnosť taká rôznorodá genézou i letorou. Zmýšľanie týchto rytierov slobody je „stredové“, nedívajú sa na svet príliš zvysoka, aby sa nestratili v dave, aby ani v nanovo vynútenej osamelosti neprestali až do skonania žiť s ľuďmi. Vedia, že ak ten kúsok stredoeurópskeho priestoru, ktorým je Slovensko, pôsobí ako zakliaty, jeho odklínanie musí popri rozumnom sebauvedomení prebiehať na báze kultúrneho, hospodárskeho a geopolitického zbližovania s ostatnými národmi Európy a globálneho sveta. Ani kladné, a nakoniec ani záporné postavy nie sú však nositeľmi definitívnej pravdy. Bátorovej favoriti majú rady politiku, ale pohŕdajú ideológiou. Ich prioritou je žitá realita, ktorej vnímanie nie je salónne kozmopolitné, ale založené na schopnosti „uznať individualitu každého“ (s. 179). Pravda o nej sa tu priam dobýja v rozhovoroch a v tvrdých polemikách, ale nikto nie je jej konečným vlastníkom, lebo pravda autorkinho rozprávača je predovšetkým diskurzný proces. A to, táto odtienená pluralita videnia a cítenia je na Bátorovej románe vari to najcennejšie – i keď sú jej postavy názorovo vyhranené, sú si navzájom blízke vášnivou záľubou v hľadaní pravdy a ich prehovory často vyjadrujú len iný aspekt hľadania či poznania: „bývalá totalita sa tu spojila s dnešnou totalitou,“ hovorí napríklad bývalý emigrant Ivan, čím „len potvrdil, čo si (Helga) sama myslela, hoci to nevedela tak jednoznačne pomenovať“ (s. 137). Ich pravda je však zakaždým štvorrozmerná. To kladie vysoké nároky na autorkin cit pre psychologickú kresbu postáv, ale aj pre jemné odtienky pri formulovaní ich názorov, prípadne príbehov, čo skúsená prozaička virtuózne ovláda. Navyše vie príbehové i intelektuálske state románu okoreniť dobromyseľnou iróniou a príhodným humorom. Z inej suroviny sú však vystavané postavy ako je manipulátor, deformátor skutočnosti, dešperátny opilec a kvázisociológ Vilo, ktorý svoju oportunistickú prázdnotu podedenú z bývalých režimov maskuje intrigami či bezohľadným budovaním siete pochlebníkov a karieristov, zadúšajúcich zmysluplnú prácu a radosť z tvorby a vymieňajúcich schopných za poddajných. Kým prvá kategória postáv akoby sa rodila z lásky, vydriducha pre každý režim Vila a jemu podobných akoby do Bátorovej románovej arény priplavili vlny nenávisti a hnevu.

Osobitne náročne je koncipovaný príbeh dobrého manželstva Helgy a Martina. Zrkadlí sa v ňom celý spomenutý kontext kritického nazerania na slovenskú pseudorealitu, no má v prvom rade svoje osobné, ba až intímne polohy, ktoré sú odvrátenou, ale súčasne i veľmi konštitutívnou stranou Bátorovej vízie Slovenska. Nenadarmo Martin svoju vyvolenú volá „spomínanček“ (s. 55). Sú to veriaci vlastenci a cieľavedomí, húževnatí vedci. Helgin rodokmene siaha do vzdialenej časov hugenotského rytierstva. No ich bytostné spojenie so Slovenskom, jeho krásami i osudmi, je súčasťou ich trvanlivého manželského šťastia, spočívajúceho na vzájomnej tolerancii, úcte, sebaúcte, zodpovednosti a v neposlednom rade i na zdraví tela. Bátorová však vystavala príbeh ich spolužitia, ktoré má svoje vrcholy i úžiny, na detailoch každodennosti. Tie sú také presvietené vzájomnou láskou, láskou k deťom a vnúčatám, oddanosťou rodine a jej prípravou na život vo veľkom svete, odhodlaním konať dobro a pomáhať iným, že ani kovidové odcudzenie či príšernosť vojnového konfliktu na Ukrajine nezatemnia ich obzory a ich vôľu vedou dvíhať Slovensko k vyšším métam. A hoci Helge zostalo v krvi jej tiché odbojníctvo z čias socializmu a životné cesty racionálneho Martina skľukatil vari jediný jeho povahový delikt – neposlušnosť a radosť zo svojej práce, ich láska nie je hra so slovíčkami, ale reálna sila, aj navzdory tomu, že kdesi za horizontom už po rúfusovsky občas smrť suchým bičom praská. Je to láska, čo podľa Martina mení každodennosť na každodennú „oslavu svadby“ (s.141), a čo je pre Helgu „prvým pomocníkom v domácnosti“ (s. 201). A to aj popri tom, že sa Helga musí dlho vyrovnávať s mimomanželským, ale tak trochu nadpozemským prebudením telesnosti s  búrlivákom Arnoldom, netušiac že tento neopisateľný ošiaľ zdieľa so zbožňovanou Barbarou. Aj Martin musí zanechať nie veľmi peknú, ale údajne oddanú mladú spolupracovníčku z terénnych výskumov, ktorá vstúpila do jeho manželstva s Helgou ako reálna hrozba. A rozprávanie sa k tejto láske správa naozaj veľkoryso: raz ju vníma ako pragmatický návod na spolužitie, raz ako dar boží a pozvanie do transcendentna, inokedy ako moralistický apel, opak pátosu, bezprostredný dôvod na veršovanie či nehasnúcu túžbu po telesnom spojení. Najčastejšie je však bojom o vlastnú autenticitu, nažívajúcu v mieri so svojím Bohom, prírodou, celým vesmírom i vlastným telom, ktorá má zázračnú schopnosť darovať sa v zmysle heideggerovského existencialistického konceptu bytia svojim blízkym i okolitému svetu pre všeobecné dobro.

Ďalším mocným energetickým zdrojom Bátorovej románopisectva je popri láske hlboké náboženské cítenie. Jej postavy k nemu nedospievajú ľahko, ale viera (spravidla katolícka) je pre väčšinu z nich kritériom morálky, statočnosti i prameňom radosti zo života, ale aj motiváciou duchovného povznesenia národa či spoločnosti. Helga ju má po matke, kým otcov komunistický život ospravedlňuje po jeho skone výrokom kňaza, že „žil ako veriaci kresťan“ (s. 207). Už za stredoškolských čias bola Helga členkou tajného náboženského spolku dievčat, prestúpila z evanjelickej viery na katolícku, za socializmu podstúpila celú nelegálnu kalváriu, aby jej deti dostali patričné kresťanské sviatosti a neskôr ju nájdeme s dojemnou ohľaduplnosťou a vnútorným rozochvením vysvetľovať vnúčatám posadnutým umelou inteligenciou tajomstvá svätej omše. Aj nepokorený Arnold prestúpil zo židovskej na katolícku vieru. Možno aj pre tú radosť, ktorú ponúka katolícke náboženstvo. Helgin „Boh má rád šťastných ľudí – a toto radostné kresťanstvo, kde obeť znamená radosť, ide s ňou dodnes“ (s.48).

Mária Bátorová napísala skutočne mnohovrstevný román v tvare zodpovedajúcom jej predstave o modernosti, ktorý sa usiluje domyslieť všeličo, čo sa odohráva v mysliach, srdciach a životnom priestore súčasníka. Jej román je nielen výzvou pre súčasnú literatúru, ale aj nevtieravou reakciou na mnohé tabuizované otázky dnešného neúprimného sveta. Len ho treba s plným nasadením a bez predsudkov prečítať.

Alexander Halvoník