Andrej Ferko: Neviditeľné divadlo

Prinášame vám zaujímavý výber z tvorby člena SC PEN Andreja Ferka.

Neviditeľné divadlo

„Na brazílskom trhu sa zhŕknu ľudia okolo nepochopiteľnej senzácie. Na
podstavci nad všetkými a všetkým vyčnieva silou sršiaci černoch s blýskavým
pohľadom a predáva za otroka sám seba.“

Biatec

Kde nebolelo, tam nebolelo, ako kde. Bójske ženy na Devíne sa dozvedeli,
že ženy na ostrovčeku v ústí Loiry opustili starý zvyk, dohodli sa s
tamojším druidom a vybrali si v posvätnom háji mužov. Len najmenšia z nich,
ešte nezrelá, dostala na krk namiesto muža bronzového psíčka, ktorého si
neskôr za muža vymení. Posvätný háj v Dúbravke však ešte nerodil, a tak sa
devínske ženy dohodli s bratislavským druidom na háji lipovom pri novej
mincovni na Námestí slobody a na jeho radu vybrali z devínskeho stáda
najkrajšiu kobylu a pomenovali po nej kopec Devínska Kobyla.
Všetky ženy, všetky do jednej potom opustili zvyk, ktorý zaviedla ešte
kráľovná dúhy Brigita, neopustiť hradisko a udržiavať oheň, aby bežali za
kobylou beh Devín-Bratislava. Pred zhromaždeným ľudom oboch pohlaví k nej
pristúpil kráľ, ktorého vtedy pokladali za zviera a spojil sa s ňou ako
žrebec. Z devínskej kobyly potom uvarili polievku a kráľ sa v nej musel
vykúpať a potom z nej jesť aj mäso bez použitia rúk. Len potom sa stal
kráľom aj nad dievčenským hradiskom, devínskym oppidom a bratislavský druid
správcom posvätnej dúbravky i lipového hája. Z novej mincovne na Námestí
slobody sa ozvalo zvonenie, razili sa prvé mince s kráľom na koni a s
lipovou halúzkou v ruke a s ďalšou novotou, s menom kráľa v latinskom
písme, Biatec. Na posvätných miestach z nových i starých mincí zakopali
poklady, na Žilinskej ulici, na Zelenej ulici, na Bratislavskom hrade a pri
najstaršej peci na Laurinskej. Bronzový kľúčik od Devína skryli na
Dubčekovom námestí, kde teraz stojí pamätný stĺp. Pamätná minca z bronzu
označuje miesto pri Národnej banke, kde zabili devínsku kobylu. Devínske
ženy si v lipovom háji povyberali mužov, iba najmenšia z nich, ešte
nezrelá, dostala od druida na krk namiesto muža bronzového psíčka, symbol
ustavičnej mužnosti, ktorého si neskôr za muža vymení.
Kelti sa často deň pred bojom najedli muchotrávky červenej, aby ich
ovládli zúrivé halucinácie a zbierali moč, v ktorom sa čarovná sila ešte
znásobila a tesne pred bojom nazbieraný moč vypili naraz všetok, aby videli
a počuli aj reálny aj virtuálny svet a aby prešli premenou cez smrť do moci
boha slnka a stali sa hviezdami na juhovýchodnej oblohe. Tam niekde žiaria
aj hviezdy bratislavských Bójov.
A pretože ústie Loiry so ženským ostrovčekom bolo ďaleko, kotol s konskou
polievkou, v ktorej sa vykúpal kráľ Biatec a ktorú potom jedli všetky ženy
aj všetci muži aj deti a napokon druid, dali ku prameňu v Primaciálnom
paláci a tam do neho musia na pamiatku akoby do konskej polievky hádzať
mince všetci okoloidúci, ktorých zvyknú volať aj turisti. Tie mince sa po
čase ponoria pod zem a plávajú v podzemnom mori času, aby sa niekedy
vynorili ako dúhové, na miestach, kde sa zeme dotkla posvätná Brigitina
dúha. A lipové halúzky alebo imelo, zelené aj v zime, sa na Vianoce pekne
po keltsky vešia na iskrolapač nad ohniskom a podeň sa kraj ohniska na
zimný slnovrat dávajú darčeky pre našich blízkych, aby opustili staré
zvyky, aby nebolelo tam, kde nebolelo. V niektorých krajinách pod
Brigitiným imelom z lakomosti nedávajú darčeky, ale iba bozky. Zvonenie
nákov ako signál slávnosti sa potom rozšírilo po mnohých krajinách a
skrátené meno druidov Dr. označuje ženy a mužov, ktorí by mali byť múdri
ako vtedajší bratislavský druid, ktorý objavil, ako zmeniť staré zvyky a
stal sa prvým mužom, ktorý kedy vstúpil na ženský ostrov na Devíne, aby tam
našiel vyhasnuté ohnisko. A hoci sa vyhasnutím ženského ohňa, prineseného z
ústia Loiry, malo stať niečo strašné, nestalo sa nič, len nezmyselný
matriarchálny celibát nahradili rodiny. A trvalo skoro dvetisíc rokov, kým
na to isté prišiel iný múdry muž, Dr. Luther.
Kde nebolelo, tam nebolelo, ako kde.

Druhá svetová vojna (Sumaroid)

„Ruské deti sa namiesto na  sánkach  sánkuju  na  zamrznutých nemeckých
vojakoch.“

Náš súdruh dolár (z recenzie na budovateľskú operetu)

V divadle Profit uviedli v premiére základné dielo kapitalistického
realizmu, budovateľský príbeh z prostredia burzy, vychýrenú operetu Náš
súdruh dolár. Ideovo to musíme všetci len uvítať a kto to ideovo neuvíta,
je nepriateľom našej strany. Kapitály všetkých krajín, spojte sa!
Treba vysoko vyzdvihnúť, že príbeh sa začína na začiatku a končí sa na
konci. Čo však medzitým? Vypočuli sme si aj hudbu. Ideovo ju možno len
uvítať. Melódie síce znejú po rusky, no až typický americký aranž im dodal
tú správnu straníckosť. Publikum zaujal aj nápaditý motív nahradenia nášho
nekvalitného jablka vhodnejším dovozovým pomarančom. Cez tento motív totiž
hlavná hrdinka pochopí, kde bude jej miesto.
Na stavbu mládeže, ktorou je burza, prichádza Anča, dievča zo zaostalej
dediny, so starým myslením, čiže aj pobožné. Súdruhovia ju školia v novom
myslení. Anča po nociach horúčkovito hlce knihy Adama Smitha a Miltona
Keynesa a postupne objavuje, že peniaze sú naozaj všetko. Na tele cíti
neviditeľnú ruku trhu „aj na tých najcitlivejších miestach, súdruhovia“,
neskôr ju pocíti aj na duši. Pochopí genialitu ponuky a dopytu. „Všetko
musia riadiť peniaze, všetko bez výnimky.“
„Veď všetko, čo tu človek má,
je peňazí moc čarovná,
buď peniazom česť, peniazom česť.“
Veľmi ideovo sa vydaril najmä hlavný refrén operety:
„Touto našou burzou hýbu zmeny kurzov,
a bez našej burzy nehýbu sa kurzy.“
Jeho vydarenosť podčiarkuje aj neoddiskutovateľný fakt, že v inscenácii
zaznie — veľmi citlivo interpretovaný — vyše sedemstokrát!!! Čo už len
môže byť väčšie umenie?
Na javisku sa buduje burza, veľká stavba kapitalizmu, všade montérky,
zväzácke modré košele, fúriky, krompáče a tehly, čo všetko iba povrchnému
divákovi pripomína podobné stavby z 50. rokov, Trať mládeže, a pod. Vieme
všetci veľmi dobre, že modré košele budovateľov burzy majú zásadne iný
odtieň a kvalitatívne inú ideovú kvalitu. Za pôsobivý vizuálny znak novej
kvality autori umne zvolili pomaranč, čím otvárajú aj ideovú polemiku s
kresťanským mýtom raja, lebo tým vlastne odmietajú jablko ako symbol
poznania. Tak aj vyznieva ideový podtext — nie jablko poznania a nie
posmrtný raj, ale vitamínovo vhodnejší pomaranč a konzum ešte tu na zemi.
Nijaký raj po smrti, ako sľubuje cirkev, ani v budúcnosti, ako sľubovali
komunisti, lež teraz ihneď, každé ráno s veľkým pohárom pomarančového
džúsu. Táto vari najhlbšia myšlienka budovateľskej operety Náš súdruh dolár
celkom vyvracia zlomyseľné fámy, že autorom ide v skutočnosti iba o skrytú
reklamu pomarančového gigantu Global Orange International, Ltd., ktorý — a
to je zas fakt — uvedenia tejto inscenácie všade na svete veľkoryso
sponzoruje.
Súdružka Anča vyhrá recitačnú súťaž v prednese poézie prednesom vlastnej
básne Náš súdruh dolár (podľa ktorej autori nazvali aj celé dielo).
Odcitujme:
„Opretá srdcom o Ameriku,
opretá srdcom o dolár,
cítim sa súdružkou novej éry,
ktorá ma ľudsky narovná.“
Alebo ideovo veľmi pôsobivý záver básne:
„Už cítim vôňu pomarančov…
Áno, chcem sa stať novou Ančou!“
Určitá zápletka sa začína tak, že medzi budovateľov burzy sa votrie
záškodník Ivan, predstaviteľ chorých názorov („treba veriť v Boha, a nie na
zlaté teľa, prvoradou potrebou človeka je práca, a nie zisk“), do ktorého
sa súdružka Anča sprvoti zaľúbi, no v skutočnosti on chce získať Anču za
spojenca, aby rozširovala nepravé hodnoty a spomalila tak budovateľské
uvedomenie más, čiže aj stavbu burzy. Všetci vieme, že práca nie je
prvoradá životná potreba, ale otupujúca činnosť nehodna ozajstného človeka,
člena strany, kapitalistu. A kde teda vzniká kapitál? Na burze. Burzovými
operáciami. Dobre a veľmi presvedčivo argumentuje politický pracovník KS
(Kapitalistickej strany) nepriateľovi nášho zriadenia Ivanovi. „Ak máš
nejaké pochybnosti, musíš veriť, že je to tak. Opakuj si to tisíckrát a
uveríš tomu. Keď vybudujeme burzu, všetci zbohatneme a nebudeme musieť
pracovať.“
Ivan však nepochopí, že Anča sa už preporodila, a tak víťazí ona, lebo v
rozhodujúcej chvíli ho uvedomelo udá, aj s pôsobivými detailami ich prvej
noci lásky. Ivana stihne zaslúžený trest. Anče sa za tieto zásluhy ujmú
vyššie postavení súdruhovia a ešte viac ju školia. Vzdá sa dokonca sama od
seba posledného symbolu starej viery: ruženec zamuruje do základov burzy
(pozoruhodná nočná scéna), prichytí ju — moment posledného napätia! —
ostražitý vedúci straníckej skupiny, no ona mu vysvetlí, že sa jej zachcelo
murovať aj v noci. Anča napokon verejne prijme nové myslenie. Jej monológ
stojí za to odcitovať:
ANČA. Súdruhovia, dobrovoľne som sa rozhodla vystúpiť verejne na tejto
plenárnej schôdzi našej kapitalistickej strany. Ja… dlho som o tom
premýšľala, ale teraz sa mi to vyjasnilo, najmä po poslednom prejave
súdruha guvernéra Dolars Unlimited, Inc. na CNN. Ja… chcem sa stať
tovarom. Odstrániť zo svojho života tú iracionalitu citov i predsudkov.
Chcem… zo srdca si želám, aby sa moje telo i moja duša stali tovarom. Aby
som nezaťažovala ani tuto Paľa ani Jana svojou nerozhodnosťou. Aby im mohli
patriť moje prsia či moje lono podľa toho, kto koľko zaplatí. Aby som si ja
mohla kúpiť lásku súdruha vedúceho a on moju, za trhovým mechanizmom
objektívne stanovenú cenu. Budujeme novú spoločnosť, konkrétne staviame
burzu, aby sme mali krásnu budúcnosť. Keď vybudujeme burzu, budeme bohatí,
čiže šťastní. Verejne vyzývam aj ostatné súdružky a súdruhov, aby
nasledovali môj príklad a stali sa tovarom.

S úsmevom idiota

„Vyzerať ako idiot v očiach blbca je pochúťkou pre najfajnovejších
labužníkov.“

Nekonečný sex

— Tato, a ty vieš, čo je to nekonečný sex? — opýtal sa ma štvorročný
synček Michalko.
V šoku som sa pokúsil prudko zauvažovať, no jediné, čo mi zišlo na um,
bolo, že čím sme starší, tým je ten sex konečnejší. A to som samozrejme
nepovedal.
— Neviem.
— To je, keď chodia dvaja holí po meste.
— Aha…
Asi som sa tváril mimoriadne tupo, lebo štvorročný synček Michalko
považoval za potrebné vec doplniť a dovysvetliť.
— Tato, je o tom aj básnička.
— Básnička… — zopakoval som mechanicky a bez štipky duchaplnosti. —
Teda básnička… Aká?
„Hasiči trúbili,
plošňák ešte spal,
prišla k nemu milenka,
už sa obliekal.
Milenka, milenka,
čo to bude dnes?
Nekonečný sex.“
Ani toto dovysvetlenie nevnieslo asi do môjho výrazu nič povzbudivé.
Chvíľu som v sebe pozoroval dojem z tej básničky.
— Michalko, toto ale nie je z tvojej hlavy, však!
— Nie, z Jurajovej.
Tak sme išli do detskej izby, kde si Jurajko písal prvácku domácu úlohu z
krasopisu. Tým aj zároveň nenápadne naznačujem, že majetkové pomery v
učiteľskej rodine nie sú celkom bezútešné.
— Jurajko, máme tu takú záhadu. Poznáš túto básničku?
— Ktorú?
Zopakoval som mu s Michalkovou pomocou básničku.
— V tej básničke sú dve chyby, — povedal Jurajko.
— Aké?
„Hasiči trúbili,
plošňák ešte spal,
prišla k nemu Lucia,
už sa VYzliekal.“
— Rozumieš, tato, vyzliekal a nie obliekal!
— Tomu rozumiem, — povedal som, lebo som tomu rozumel.
„Milenka, milenka,
čo to bude dnes?“
— A tento verš Mišo vynechal, — poznamenal Jurajko.
„Milovanie v posteli.“
A doplnil známe finále.
„Nekonečný sex.“
— Aha, — povedal som. — Takže podľa teba správna verzia
básničky znie:
— Hasiči trúbili,
plošňák ešte spal,
prišla k nemu Lucia,
už sa vyzliekal.
Milenka, milenka,
čo to bude dnes?
Milovanie v posteli.
Nekonečný sex.
— Áno, — potvrdil Jurajko. — Tak to presne má byť.
— Aj tak som z toho nezmúdrel, — pokrútil som hlavou. — Čo je to
plošňák?
— Plošňák? To je môj spolužiak.
— Aha, to je priezvisko! Konečne niečo chápem. A Lucia je spolužiačka?
— Áno, Lucia. Najkrajšia v triede.
— A nekonečný sex?
Jurajko sa na mňa pozrel ako na chudáčika.
— Tato, to predsa každý vie! To je, keď chodia dvaja holí po meste. A
nechaj ma, musím si písať domácu.

Asi dva týždne sa nedialo nič pozoruhodné. Potom si moju manželku
predvolala pani riaditeľka materskej školy, kam chodil Michalko.
— Pani Ferková, my vieme, že vy ste taká spisovateľská rodina. Zrejme si
doma recitujete básničky, a tak. Dlhším vyšetrovaním sme zistili, že sa nám
v škôlke rozšírila takáto básnička.
Pani riaditeľka podala manželke text básničky, Michalkovu verziu
(obliekal, nie vyzliekal a bez milovania v posteli). Manželka si prečítala
básničku.
— Ešte dlhším vyšetrovaním sme zistili, že túto básničku k nám priniesol
váš Miško. Myslíte si, že jej obsah je vhodný pre deti predškolského veku?
— Nemyslím si to. O tej básničke nič neviem, ale doma zistím, čo a ako.
A tak sme sa všetci vrátili k tej básničke.
— Jurajko, odkiaľ máš tú básničku?
— Zo školy. Som ti vravel!
— A prečo je v nej Lucia a Plošňák?
— Lebo oni sú do seba.
— To je zas čo?
— No oni sú frajeri. Sú do seba buchnutí.
— Aha. Preto o nich hovorí tá básnička?
— Nie, nie preto. Takých, čo sú do seba, je veľa, ale Plošňák s Luciou —
tí sú do seba tak, že keď budú veľkí, tak sa určite vezmú.
— Prosím ťa, ako syn matematika nevyslovuj výroky o budúcnosti. Či sa
vezmú, to sa dnes nedá presne povedať.
— Ale dá!
— A to už ako?
— Oni sú do seba tak, — Jurajko významne stíšil hlas, — že ona sa mu
nechá.
Pozreli sme s manželkou na seba.
— Ona sa mu nechá? — spýtala sa. — V prvej triede?
— Áno, ona sa mu nechá! — zopakoval Jurajko pevným hlasom a veľmi
zreteľne. — Ona sa mu nechá.
— A to je čo? — vyhŕkli sme vedno.
Jurajko sa na nás skúmavo pozrel. Asi sme sa mu zdali veľmi malí.
— To vám naozaj nemôžem povedať.

O niekoľko dní prepukol v škôlke ďalší problém. Michalko sa medzitým od
Jurajka naučil správnejšiu verziu básničky a pokúšal sa opravovať
spolužiakov, ktorí ho za to nakoniec zbili. Michalko ich prestal opravovať.
Na básničku sa časom zabudlo.
Takto akosi asi vzniká náboženstvo. Z vyšších kruhov, v tomto prípade od
prvákov, sa do primitívnejšieho spoločenstva dostane text, v ktorom sú aj
nezrozumiteľné pojmy. Napríklad plošňák. Tohto textu sa zmocnia vykladači
písma.
Zanedlho sa objaví iný výklad alebo iné znenie. Ich zástancovia sa stávajú
kacírmi a heretikmi. Nastane boj o text. A pritom v samom texte môže byť
rozpor. Napríklad taký, že nemožno byť súčasne v posteli a vo dvojici
chodiť holí po meste. Môže niekto spať a zároveň sa obliekať alebo
vyzliekať? Alebo sa v texte, čo býva pri textoch tohto druhu tuším
zákonité, vyskytne v nejakej podobe nekonečno…
A nikdy sme sa nedozvedeli, čo to znamená, že ona sa mu nechá. V tomto
momente sa prevrátili úlohy a tajomstvá dvoch svetov — sveta detí a sveta
dospelých. O všetkom ostatnom máme akú-takú predstavu. Ale toto tajomstvo
sa nikdy nedozvieme. A aby bolo jasnejšie, že nejde o hocaké tajomstvo,
Jurajko nám pri inej príležitosti kategoricky poprel, že by to malo byť
bozkávanie. Je to niečo viac, celkom iné, niečo, na čo sme ešte v jeho
očiach nedospeli.

A keď som sa ho na to spýtal po roku, už si na nič nepamätal. Zišlo mi
vtedy na um, čo napísal Federico Garcia Lorca: Iba tajomstvo nám dáva silu
žiť.

„Hasiči trúbili,
Plošňák ešte spal,
prišla k nemu Lucia,
už sa vyzliekal.
Milenka, milenka,
čo to bude dnes?
Milovanie v posteli.
Nekonečný sex.“

Rozmýšľa o živote Gregor Gavora

Na poslednom zjazde česko-slovenských spisovateľov ho tiež usadili do
prvého radu. Zámok Dobríš preplnilo nové myslenie. „Skôr ako teda prejdeme
na nové myslenie, mali by sme dôkladne preskúmať to staré. Mám také
tušenie, že časom zistíme, že je myslenie len jedno.“ Všetci na čele so
súdruhom Milošom Jakešom čakajú, čo povie ďalej, no Gregor sa vracia na
vymedzené prvoradé miesto, zaznie oneskorený rozpačitý potlesk a súdružka
Nejedlá ďakuje „za velice krátký příspěvek do diskuze“.
Gregor Gavora poznove sedí v prvom rade, kam ho usadili. Cíti sa ako pred
tridsaťročím na Dobříši. Za pár prázdnymi sedadlami sedí autorka, ktorá ho
navrhla spomedzi spisovateľov vylúčiť, autor, ktorý objednal v zahraničí
recenziu, po ktorej išiel do trezoru film o premieňaní nevýhod na výhody,
ďalší autor zas  uverejnil pred premiérou komédie recenziu, po ktorej
premiéra ani komédia už nebola, a medzi týmito náhodou zinscenovanými
spomienkami unavený anjel, unavený svojou anjelskosťou, anjel s kosťou.
Všetci opojení slobodou, o ktorej sa hladko hovorí a drsne spieva.
Gregorovi sa mihne Wittgenstein, „o čom sa hovoriť nedá, o tom mlč“. Pozvú
ho, ako pred tridsaťročím, k mikrofónu…

Najkratšia rozprávka (k 20. výročiu publikačného zákazu)

„Kde bolo, tam koniec.“

https://www.youtube.com/watch?v=f0_YbMk9-eY

Haravara

„… Sme mŕtvi ľudia.
Až na ten sen.