Zomrel najlepší slovenský šansonier všetkých čias. Osobnosť, akú naša divadelná, filmová a hudobná scéna nemala a už nebude mať, pretože talent Milana Lasicu podnietený skúsenosťou 20. a 21. storočia sa nemôže zopakovať.
Poet, ktorý sa pohyboval v šľapajach zúfalého Jonáša Záborského, čo sa týka pravdy zachytenej skutočnosti, prekrytej u Milana Lasicu svojským humorom, cez ktorý pravda vyslovená civilne a prosto, tryskala, ako oživujúca voda a končila v spontánnom (diváckom) smiechu, alebo v katarzii vyspievanej, hranej, vyrozprávanej ľudskej tragédie.
Sledovali sme jeho neskutočný záber: televízne večery Zlaté časy, kde striedmo, ale vždy presne zasiahol do diskusie; natočené filmy, kde sa absolútne vžil do situácií a povedzme vo filme Rukojemník geniálne minimalisticky, a predsa herecky naplno, vyjadril bezmocnosť postihnutých hrubosťou socialistického režimu; relácie v rozhlase – reflexie na rôzne vážne témy; paralelné nakrúcanie projektu Bolo nás jedenásť – programu hitov, koláže minulosti a súčasnosti, kde sa minulé paródie menia, v stareckej, ešte pravdivejšej interpretácii, na ozajstný zážitok; desať básní – textov odovzdaných na zhudobnenie…z nich posledný, ako dal svojmu anjelovi strážnemu dovolenku… Príznačné!
A toto je presne, práve to: Milan zomrel ako mladý (tak nám aj pripadal tento vždy elegantný spoločník a čestný člen nášho PEN klubu) lebo nestarnú tí, ktorí sú takto zažratí do svojej práce, milujú ju, je to záchranný pás od ničoty každodennosti, s výsledkom, ktorý potrebuje nielen tvorca, ale aj všetci okolo. Preto bol vo svojej poslednej chvíli medzi nimi.
Mária Bátorová
Nekrológ za Milanom Lasicom pre portál SC PEN