Esej – ukážka z najnovšej tvorby člena SC PEN, Antona Hykischa
Stalo sa mi nedávno. Sedel som večer nad mailami v počítači. Posledný týždeň som bol mimoriadne nervózny, podráždený. Dlhé roky prežívam ako pacient vážnej choroby. Bol som na nepríjemnom vyšetrení a stále mi nedošla správa o výsledku. Ak je nález pozitívny, čaká ma ťažká operácia. Ak nie – mám odklad. Dočasne.
Aj mňa prenasledujú v počítači nežiadané správy, komentáre, čudesné informácie, nepotvrdené senzácie. Prebehnem ich a rýchlo ich zmažem, svet je čoraz zamotanejší, drsnejší, agresívnejší. Po dvoch minútach prehrabávania sa politickým smetiskom zrazu naskočila kratučká správa so známym odosielateľom. „Je to v poriadku.“ Skoro som vyskočil, vykríkol. Pane Bože, vďaka! Je to možné? Vybehol som za ženou pri televízore. Objali sme sa v radosti.
Vrátil som sa k počítaču. Uplynuli necelé dve minúty. Naskočila ďalšia správa, presnejšie fotografia. Vedľa tváre text. Zomrel včera. Priateľ a kolega. O rok starší odo mňa. Pohreb v piatok v krematóriu, oznamuje priateľova manželka, náhodou tiež lekárka. Nevládal som vstať, len som zúfalo zakričal za ženou, poď sem, pozri, čo sa stalo!
Štyri minúty jedného večera. Úbohé, nevinné, automaticky ubiehajúce minúty, zvyčajne vôbec nič neznamenajú. Najmä večer nie. Prvé dve minúty – prudká radosť zo života. Ďalšie dve minúty – náhly šok zo smrti. Radosť zmizla ako ihla pod hladinou mora.
Len štyri minúty počas obyčajného predjarného večera. Státisíce ľudí v tejto časti sveta odpočívajú, vystreté nohy, pohárik na stole, posvätné chvíle odpočinku, obrazy z televíznej obrazovky sú ďaleko, mimo nás, kašleme na ten iný svet, sme tu len my, sami, či dvaja. Uplynul deň. Nič sa nemôže stať. Sme v predsieni spokojnej noci. Je na nás, kedy sa rozhodneme ísť do kúpeľne, do spálne, do postele. Sme pánmi sami sebe. Ako inokedy. Včera. Pred týždňom.
Len štyri minúty a zmenil sa mi beh života. Dostal som správu nádeje, získal som kus budúcnosti. Len štyri minúty a na druhom konci mesta jednu rodinu ovládla zima, prestal dýchať človek v mojom veku, už nedostane správu, žiadnu správu, ani odo mňa, od nikoho.
Samozrejme existujú minúty a sekundy, keď sa rozhoduje o živote a smrti. Sú vojny, revolúcie, bombardovanie, náhodná strela. Sedíme pripútaní v lietadle alebo za volantom auta, stačí sekunda, rachot, náraz a … Nezažili sme zemetrasenie, vidíme ho obrazovkách, nezmietlo nás cunami alebo tornádo. Neskoro sme sa dotlačili k rebríku do záchranného člna, už niet miesta, len ľadová hlbina oceánu. To všetko sa stáva za dve či štyri minúty a o našom bytí či nebytí rozhodnú sekundy, zlomky sekúnd. Áno, lenže ide o mimoriadne udalosti, nepozornosť, prírodné katastrofy, nepredvídateľné situácie. Utešujeme sa. A nakoniec existujú aj minúty a sekundy vo vysokých budovách určených pre našu záchranu, prežitie, udržanie zdravia. Zápasy o život sa denne odohrávajú na poschodiach nemocníc pod číselníkmi prístrojov, v ostrých lampách operatérov. Zaváhanie ruky, milimetrový posun. Alebo, jednoducho upchatá jediná cievočka vo vlastnom tele, nikdy sme ju nevideli, a naša neúnavná pumpa v srdcovom svale zrazu prestala pracovať. Nežijeme.
Vždy si myslíme, že sa nás to netýka. Prebehlo to mimo nás.
Zrazu nás však dobehnú štyri minúty, schytia nás za hrdlo, zablysnú sa pred očami. Naše vlastné štyri minúty. A čo zistíme? Že sme bezmocní, nekrytí, nič nám nepatrí. Ja mám telo, zložitý živý organizmus, aj moja žena, moje deti, moji priatelia, všetci okolo sú rovnako obdarení a uspôsobení na veľký život. Prejdú štyri minúty a zistíme, že náš organizmus, naše telo, oči, uši, mozog, srdce síce máme, ale ho nevlastníme. Maximálne sme len dočasnými držiteľmi svojich viditeľných súčiastok, azda len prechodnými nájomníkmi, možno iba podnájomníkmi na dobu ani nie určitú, ale neurčitú. A všeličo, nielen okolo nás, ale aj v nás vôbec nezávisí od našej vôle a želaní, ale od niečoho celkom iného, neznámeho. Mimo nás.
O tom všetkom je Veľká noc.
Každoročná pripomienka na veci nečakané, nepríjemné, na veci mimo nás. Veľká noc nás upozorňuje, že okolo nás sú aj iné veci, iné sily, ktoré neberieme do úvahy. Ako vzdelaní ľudia veríme v nezadržateľný pokrok vedy. Považujeme za samozrejmé, že ľudstvo, Európa, náš národ dosiahli za uplynulé storočie významný krok vpred. Už dve desaťročia žijeme v 21. storočí, v dobe toľkého technologického pokroku, že sme z neho načisto nervózni a nestačíme s dychom. Hubbleov teleskop nám ukáže galaxie vzdialené na miliardy svetelných rokov, máme čínsku sondu na odvrátenej polovici Mesiaca, budeme mať autá a lietadlá bez vodičov a pilotov, nanotechnológiami ovládame neviditeľný svet, máme genetiku, trúfame si opraviť náš genóm a predísť budúcim chorobám, hráme sa s bunkami, vieme klonovať, keby sme sa nebáli, vytvorili by sme kópie samých seba. Och, čo všetko máme a môžeme mať a budeme mať!
Napriek tomu všetkému ohromujúcemu, o čom predošlé generácie ani nesnívali, do každodenného života nám vstupujú tie nečakané štyri minúty a všetko sa zrazu obráti, zmení k lepšiemu i k horšiemu. Každý z nás môže zažiť nepredvídateľné stretnutie s velikánskou radosťou zo života a zároveň surovú prítomnosť smrti. Bez akejkoľvek logiky, príčinnej súvislosti. Kde ostal dokonalý zreťazený svet digitálnych dát, kde ostalo upozornenie? Prečo to nekliklo v našom vševediacom mobile? Čo nám pomôže informácia, že osudy každého z nás závisia od 23 párov chromozómov v našom osobnom genóme? Od čoho a prečo sa pária chromozómy a pobláznia bunky v našom tele, prečo prestane fungovať jedna z miliónov nervových dráh v našom mozgu? A načo sú nám, dočerta, tie nekonečné chválospevy na Ej-áj (AI – artificial intelligence), ktorá o pár desaťročí nahradí či odľahčí toľko chválený ľudský mozog? Ajhľa, koľko skvelých vysvetlení sa nám ponúka. Smrť nie je nevyhnutná, je len technickým nedostatkom a technické nedostatky sa plynule riešia. Predlžujeme ľudský vek, kráčame k nesmrteľnosti. Výborne. Naše pocity, vedomie, individualita sú výsledkom mnohých biochemických procesov, ktoré čoskoro plne ovládneme.
Ale prečo nás prepadúvajú tie prekliate štyri minúty?
Ľudstvo od prvej chvíle, na skoku od pitekantropa k homo sapiens, nezvratne zisťovalo, že osud človeka závisí len sčasti od neho samého a sú veci okolo (nad ním, pod ním) nielen nepoznané, ale aj neovládateľné, iné, mocnejšie. Áno, mnohé nepoznané sa vo vývojovom procese zmenilo na poznané. Ľudské poznanie strhlo masku nadpozemskosti či božskosti z mnohých javov. Koľko trvá ľudský rod na Zemi? Štyridsať tisíc rokov? Mnohé božstvá padli, mnohé sa objasnilo. Ostali však záhady, ktoré ani po desať tisíckach rokov sme neobjasnili, neovládli.
Existuje poznanie, veda, technika, pokrok, vývojová zmena. Existujú však aj veci nevysvetliteľné, nepochopiteľné, neodstrániteľné. Existujú tajomstvá.
Tajomstvá odolávajú vysvetleniam. Tajomstvá putujú dejinami spolu s večne ubiehajúcim časom. Sú nezničiteľné. Sú znameniami niečoho nadľudského, božského. Sú vajíčkom, z ktorého sa rodia náboženstvá.
Veľká noc, predjarie, ten miliardy rokov sa opakujúci prechod z mrazu na hrejivé nikdy nezhasínajúce slnko, bol oddávna časom radosti, nádeje a osláv niečoho tajomného. Racionálne astronomické vysvetlenia veľkonočnú radosť neoslabili, oslavy nezrušili. Pre jeden staroveký národ, ktorý sa dopracoval k monoteizmu, Veľká noc bola navyše sviatkom, keď Boh oslobodil tento ľud spod cudzieho jarma. Dejiny náboženstiev sú dejinami rozličných pokusov zmocniť sa tajomstiev.
Vo východom kúte Stredomoria v časoch Rímskej ríše, pred dvetisíc rokmi sa odohral zvláštny príbeh. Práve v čase židovskej Veľkej noci sa dobrovoľne vydal na potupnú smrť mladý muž. Najprv necelé tri roky putoval po kraji a kázal o vzťahu Boha a ľudí. Teológia hovorí o bohočloveku. Dal sa ako Boh ukrižovať, trpel ako človek a prosil Otca, aby odvrátil od neho utrpenie. Zomrel v mukách. O tri dni vstal z mŕtvych. To môže len Boh. Zanechal dvanástich, aby hlásali jeho zvesť, blahozvesť, dobrú správu, evanjelium. Vstúpil na nebesia. A v nečakaný čas ešte raz príde a bude Najvyšším sudcom.
Priveľa je málo vysvetliteľných faktov v tomto príbehu. Priveľa tajomstiev na vek, v ktorom sa ľudia pokúšajú oplodnením in vitro vytvárať nových ľudí a nahradiť tak doteraz večný božský poriadok stvorenia. Ľudia vraj smerujú k tomu, aby sa stali bohmi. Prečítajme si, povedzme, knihu Homo Deus – Krátke dejiny budúcnosti z roku 2015. Autor Yuval Noah Harari pochádza z tej istej krajiny ako Ježiš Kristus. Odmieta vysvetlenia judaizmu, kresťanstva, islamu, hinduizmu, neverí náboženstvám. Na päťsto stranách nám vysvetľuje, ako sa ľudstvo za pomoci vedeckého poznania usiluje od homo sapiens stať sa homo Deus. A tiež, aké fatálne dôsledky to môže mať. Nadvláda nových technológií nás úžasne oslobodzuje, ale zároveň nás hrozivo zotročuje a zbavuje vlastného vedomia. Budeme bezmocní bohovia?
Žijem príliš dlho, aby som uveril, že v našom živote niet tajomstiev. Chcem sa priznať, že občas mávam rôzne pochybnosti o podrobnostiach Veľkonočného príbehu. Nepovažujem to za chybu. Skôr za dôkaz pravdy. Lebo skutočný život nie je jazda po diaľnici, dlhá neprerušená čiara, ale krivolaká jazda horami, plná protirečivých udalostí: trápenie i radosť, láska i nenávisť, poníženie aj triumf, viera i pochybnosti. To nie je exaktný vypočítateľný svet Harariho. To je reálny svet, nezrozumiteľný, protirečivý, plný nástrah a prekvapení. Aj Ježišov príbeh obsahuje radosť Vianoc, múdrosť kázania, hrôzu utrpenia, strach zo smrti, aj nádej zmŕtvychvstania. Dráma človeka a Boha. Sled neuveriteľných nelogických udalostí. Najväčšia radosť a vzápätí neodvratná smrť. A znova radosť vzkriesenia.
Sú len dve možnosti. Odhodiť, zabudnúť – alebo – uveriť a podľa toho konať.
Na Veľkú noc si spomeňme, že tajomstvá existujú. Svet je krásny práve preto, že nie je stopercentne vysvetliteľný, logický, ale plný prekvapení, útokov, nástrah. Nemôžeme sa ubrániť načakaným štyrom minútam, ktoré môžu zmeniť náš život.
Zrazu som pochopil, čo je umenie. Umenie, aj literatúra, sú vzácnym nástrojom, ktorý umožňuje človeku stretávať tajomstvá, zaznamenať ich. Učí nás žiť s tajomstvami, nevysvetliteľnými silami nad nami, v nás, pod nami. Presviedča nás, že nie sme so svojimi pochybnosťami sami, že aj iní ľudia, v inej krajine, v inom storočí zažívajú tie isté alebo podobné pocity
Navyše existuje ešte jedno tajomstvo, ktoré si nevšímajú vznešení humanisti, hlásatelia večných (nebožských) ľudských práv, nadšenci nespútanej slobody, presvedčení o tom, že niet iných sudcov ako sú oni sami.
Toto tajomstvo sa volá láska. V láske je toľko absurdného, nelogického, nerozumného, že sa vymyká akémukoľvek vedeckému skúmaniu. Milovať neviditeľného Boha, a navyše – milovať nepriateľa, to už je vrchol absurdity.
Na Veľkú noc, niekedy podvečer si sadnite pohodlne do kresla a vezmite si knihu. Možno ju máte doma, ak nie, dnes ešte nie je problém si ju obstarať. Neviem či ste veriaci alebo neveriaci, agnostik, teista či ateista. Až sa začudujete, kde to ten chlapík, oneskorený apoštol, zobral: „Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme.“ (1 Kor 13, 8-9).
Hymnus na lásku v prvom liste apoštola Pavla Korinťanom sa začína poeticky:
„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.“ (1 Kor 13, 1)
Oplatí sa čítať. Aj dlhšie ako štyri minúty.
In: Slovenské pohľady č. 4, apríl 2019
Copyright © Anton Hykisch 2019