Bibliotéka 2016 kladie otázku: naozaj je kniha iba tovar?

Na otázku, prečo ísť na Bibliotéku 2016 – bratislavský knižný veľtrh – by každý z nás mohol odpovedať iným spôsobom. Dieťa by povedalo, že chce vidieť obrázkové knižky, milovník poézie, že chce nájsť dobrú zbierku básní, milovníci histórie dobrý historický román, autor odprezentovať svoje dielo, vydavateľ svojich autorov – a hlavne mať tržbu, zisk. A na rad by mohla prísť ďalšia otázka: má v dnešnej dobe, plnej pretechnizovaných vymožeností, klasická knižná podoba literatúry ešte nejaký význam? Je to už iba o zisku, alebo ešte stále aj o posolstve? O čom vlastne Bibliotéka je? O knihe? Alebo o novodobom Babylone, v ktorom sa každý snaží pod rúškom knihy predať všetko?

Atmosféra, ktorá sa okolo Bibliotéky vytvorila za posledné roky nasvedčuje tomu, žeby to tak mohlo byť. V Inchebe, kde sa knižný veľtrh prezentuje, sa totiž predáva všetko možné, dokonca aj to, čo ku knihe nepatrí. Ako keby sa k anglickému čaju, na ktorá vás pozvala britská kráľovná, podávala napoly zhitá mŕtva veľryba. Práve tu, na tomto mieste, ktoré by malo byť posvätné pre každého čitateľa, vydavateľa a autora, sa totiž vypuklo napĺňajú prorocké slová Antona Hykischa, popredného slovenského spisovateľa. Áno, kniha je iba tovar. Tovar, ktorý sa ponúka. Tovar, za ktorý treba platiť, dokonca viacnásobne. Nie je to iba o tom, že vyberiem z peňaženky eurá a odovzdám ich z rúčky do rúčky za knihu. Aby som sa ku knihe dostala, musím totiž zaplatiť viac krát. Prvý krát, keď chcem zaparkovať auto v areáli Incheby. Druhý krát, keď si idem kupovať lístok do výstaviska. A to som ešte ani len nechytila knihu do rúk.

Kniha v podobenstve o sedliakovi a kráľovi

V súvislosti s tým mi prišla na rozum stará rozprávka o kráľovi Matejovi a sedliakovi, u ktorého prenocoval, keď inkognito putoval svojim kráľovstvom. Sedliak ho nespoznal a vyžaloval sa mu z veľkého daňového zaťaženia. Matej sa ho opýtal, prečo sa nejde posťažovať do Budína na kráľovský dvor kráľovi. Sedliak mu na to odpovedal: mám dva groše, odložené na dane. Aby som sa ku kráľovi dostal, musel by som najprv podplatiť prvého dverníka, potom druhého. Na tretieho by mi aj tak nezostalo a ku kráľovi by som sa nedostal. Odišiel by som s dlhým nosom, nemal by som už z čoho platiť dane a zavreli by ma do áreštu. Takže mi je tvoja rada, milý pútnik, dobra len na to, aby som prišiel o posledné groše a dostal sa do chládku

A čo ma spoločné s touto rozprávkou tohtoročná Bibliotéka 2016? Tých dverníkov, aj keď len symbolických. Čím iným je vyberanie parkovného a vstupného? Na Bibliotéku často prichádzajú celé rodiny a dostať sa do výstaviska je pre mnohé z nich riadna finančná záťaž, najmä ak idú obidvaja rodičia, plus dve – tri deti. Ak k tomu pridáme parkovné za auto, tak toho veľa na kúpu kníh nezostane. Je takmer trestuhodné, keď chce niekto zarábať na chuti čítať, najmä ak sa v dnešnej dobe audiovizuálnej techniky chuť čítať ďaleko ťažšie pestuje ako v minulosti, keď bola kniha kráľovnou na poli umenia. Dnes má chuť čítať veľkých konkurentov a musí vzdorovať pokušeniam, ktoré staršia generácia nepoznala: mobilom, tabletom, televízii, počítačovým hrám, internetu a sociálnym sieťam. Z tohto uhla pohľadu má Bibliotéka viac nedostatkov ako kladov, hoci jej nemožno uprieť ani plusy. Nech je už kniha tovarom, alebo nie, Bibliotéka je jej sviatkom, kedy môže tisícom nadšencov literatúry ukázať všetku svoju krásu, pestrosť a odlišnosť. Je dôvodom na stretnutia autorov s čitateľmi, vzájomných spoznávaní sa cez besedy a prezentácie.

Prezentácie a besedy – kameň úrazu?

Ďalšia slabosť Bibliotéky, ktorá každým rokom graduje, je zlá štruktúra programových centier, vďaka čomu jedna beseda prehlušuje druhú. Kým sa jedná o podobné žánre – napríklad prezentáciu beletrie – tak sa to ešte dá. Ale keď je v jednom programovom centre krehká a intímna poézia a vo vedľajšom hlučná veselá detská party, sprevádzaná hlasnými pesničkami, tak je poézia vopred odsúdená na to, aby sa stala Popoluškou, utiahnutou v kúte. Čiže presne tým, na čo sa hrajú deti vo vedľajšom „svätostánku“. S besedami je to celkovo zložité. Na nich sa totiž ukáže, ako autor počas roka, resp. v predchádzajúcom období, rezonoval v mysli čitateľov. Či s nimi pracoval, chodil po školách a knižniciach – alebo sedel len tak doma a čakal, či jeho dielo v regáloch kníhkupectiev osvieti duch svätý a dá jeho menu žiarivejšiu aureolu ako menám iných. Nečudo, že podaktorí autori boli sklamaní a pohľad na prázdne sedadlá v programových centrách nepotešil ich autorské ego. Každé vydavateľstvo, ktoré vystavovalo na Bibliotéke, malo svoje vlastné esá, ktoré vyťahovalo na pódia. Treba poctivo priznať, že popri menách, ktoré sú už dlhodobo majákmi na poli knižnej prezentácie ako je Jozef Banáš, Gustáv Murín, sa do pozornosti čitateľov vyšvihli aj iné, nové – napr. Ondrej Kalamár, Lena Riečanská, atď. Pri otázke, čo spôsobilo, že sa ocitli bok po boku s renomovanými a etablovanými autormi, treba hľadať odpoveď s hlbšími koreňmi. Za čitateľským úspechom týchto mien je sústavná a nepretržitá práca s publikom – či už cez facebook, twitter, resp. inú formu sociálnych sietí alebo cez priame besedy na školách a v knižniciach. V podstate je to tak, že autor a vydavateľ si musí publikum vychovať a vypestovať sám, ak to tak nerobí, nepomôže mu žiadna Bibliotéka. Dnes už neplatí, že čitateľ príde za autorom, je to naopak, Autor musí ísť za čitateľom, tam, kde je, do školy, na gymnázium, do knižnice, domova či klubu dôchodcov. Stretnúť sa s čitateľom a vidieť jeho reakciu na svoje dielo je azda jedným z najväčších zážitkov každého autora. Nejeden spisovateľ meria cestu na Bibliotéku práve z tohto dôvodu. Iný zas preto, aby sa stretol so svojimi literárnymi kolegami a podebatoval s nimi. Veď pri pohári vína, či šálke kávy sa najlepšie rozoberajú klady a zápory Bibliotéky.

Z členov SC PEN prezentovalo na tohtotorčnej Bibliotéke svoju tvorbu viacero autorov, medzi iným už spomínaný Anton Hykisch, ale aj Ján Tazberík, Ireney Baláž, Ján Buzassy, Ondrej Kalamár, Zuzana Kuglerová, Ptera Nagyová – Džerengová a ďalší. Dá sa povedať, že pre všetkých bola Bibliotéka prospešná, zaujímavá aj úspšená a na ich prezentácie prišlo množstvo záujemcov. možno aj preto, že počas roku poctivo pracovali s čitateĺmi a zúčastnili sa nejednej besedy.

Bibliotéka očami členov SC PEN:

Petra Nagyová-Džerengová: Na Bibliotéku sa vždy veľmi teším

Ak mohla v niečom tohtoročná Bibliotéka prekvapiť, tak len v tom, že sa vstupné zvýšilo viac ako o 100%. Vďaka tomu bolo ľudí pomenej, inak všetko ostalo po starom: náš knižný veľtrh je viac-menej výpredajom kníh ako knižným sviatkom. To ale nemá byť kritika, iba konštatovanie. Naša malá krajina jednoducho viac asi neunesie. Viac ako dvadsať rokov chodím na výstavu ako návštevník, posledné tri roky aj ako vydavateľ, a vždy sa na ňu veľmi teším, pretože predstavuje jedinú platformu, kde sa môžeme všetci zainteresovaní (autori, vydavatelia, knihovníci i tlačiari stretnúť). Navštívila som niekoľko veľtrhov, od tých najznámejších, ako je Bologna, Frankfurt, či menej známych ako Singapur, a každý má svoje špecifiká. Zostanem pri tom poslednom, možno preto, že Singapur má takmer rovnaký počet obyvateľov ako Slovensko. Aj tam sa síce predávajú knihy, ale hlavný dôraz sa kladie na zaujímavé semináre, z ktorých si človek až nevie vybrať. Mala som pozvanie, keďže som jeden taký seminár moderovala, ale normálny človek tam platil dosť veľké peniaze za celý 4-dňový program. A vždy bolo preplnené… okrem toho rôzne sprievodné akcie, kde si všetci považovali za povinnosť prísť. Netreba však ísť tak ďaleko… stačí sa pozrieť na susednú Prahu. Možno raz bude aj náš veľtrh skutočným veľtrhom so všetkým, čo k tomu patrí, medzitým sa však teším na ďalšie stretnutia s mojimi kolegami, napríklad v kaviarni Panta Rhei, kde podvečer už nemali biele víno… Vraj ich zaskočila tá vysoká spotreba. (To je, samozrejme, ten najmenší problém) :-).

Ondrej Kalamár: Spisovatelia – zbytočný balast?

Bibliotéka je sviatok knihy. Knihy, ale nie spisovateľov, pretože pre oganizátorov predstavujú – podľa ich správania – spisovatelia iba akýsi zbytočný balast, ktorý tam zavadzia a otravuje. A drzo sa dovoláva vstupu dnu o trištvrte na desať, keď Bibliotéka sa otvára až o desiatej. No a čo, že on má už od desiatej objednané pódium, nech si trhne nohou, my ho dnu pustíme až o desiatej, spolu s ostatnými návštevníkmi a je jeho problém, ako to chce stihnúť… A že voku je zima, prší, príšerne fúka a stoja tam rodiny s malými deťmi? NO A ČO, nevpustíme ich ani do vestibulu, nech si len pekne postoja vonku, aby pochopili, kto je tu pánom!

Aj napriek tejto zbytočnej arogancii bola Bibliotéka 2016 skutočným sviatkom a návštevník často ani nevedel, ktoré pódium skôr navštíviť, toľko bolo zaujímavých podujatí. Tie vzájomné výmeny slov medzi čitateľmi a pisateľmi sú niečím, čo sa veru nedá nahradiť. Aj keď mnohí spisovatelia chodia na besedy počas celého roka, nikde inde nemajú možnosť takej priamej konfrontácie a výmeny názorov s takým množstvom čitateľov, ako práve tu.

Bol som, videl som, čítal som. A som vďačný svojim čitateľom, že si našli cestu ku nám aj sem. Lebo – my sme už dávno, na rozdiel od organizátorov, pochopili, že my sme tu pre nich a nie oni pre nás.

Pripravila: Zuzana Kuglerová

foto: archív ZK