Existencializmus s posolstvom

(Albert Camus: Nedorozumenie)

Existencializmus dvadsiateho storočia založený na filozofii S. Kierkegaarda, nabral ako filozofický smer na intenzite po prvej svetovej vojne (K. Jaspers a M. Heidegger) a po druhej svetovej vojne sa rozvíjala táto filozofia najmä vo Francúzsku (J. P. Sartre, G. Marcel). Niektoré filozofické štúdie priraďujú k uvedeným dvom aj A. Camusa.

Možno povedať, že znaky existencializmu – nuda, hnus, úzkosť, blízkosť smrti, beznádej, nezmyselnosť atď. – sú veční sprievodcovia života ľudí a v rozličných typoch filozofií, precizovaných v prácach jednotlivých filozofov, nadobudli len svoje teoretické alebo umelecké kontúry.

Je známe, že Camus bol rázne vylúčený zo Sartrovej parížskej skupiny existencialistov a že sa s tým nevedel zmieriť, vôbec nechápal príčinu, ktorá bola v jeho inakosti, v akomsi „nepravom existencializme“. Postavy jeho diel sú totiž aktívne, veria, že sa v živote dá urobiť niečo dobré, ak dostojíme povinnosti. Camus, sám pochádzajúc z veľmi chudobných pomerov, navyše sirota (otec zahynul v prvej svetovej vojne pri Marne po jeho narodení, v roku 1913), žil len so starou matkou a matkou, ktorú si zbožštil, pretože prevažne mlčala (bola trochu retardovaná, ovládala vraj len cca 400 slov), nevedela čítať a písať, no živila rodinu ako práčka, nechala syna študovať a starala sa aj o svoju matku. Jej venoval svoju prvú knihu, hoci ju nemohla čítať a jej napísal posledné veci pred smrťou. Camus bol aktívny nielen ako študent, ale aj počas okupácie Francúzska nacistami pôsobil v odboji. Všetky jeho práce, či už ide o eseje alebo romány a drámy, sú angažované, so sociálnym podtextom. Životné situácie — absurdity v jeho dielach majú riešenia: napríklad lekár Rieux v románe Mor si plní svoju povinnosť ako doktor v meste, ktoré všetci zdraví už opustili. Toto je zrejme príčina, prečo ho Sartrovci považovali za „nepravého“ existencialistu.

Camusov existencializmus dnes rezonuje vo viedenskom Volkstheatri, kde od októbra minulého roku mladí herci z Grazu hrajú jeho drámu Nedorozumenie. Hra mala premiéru v okupovanom Paríži v roku 1944. Už v románe Cudzinec je spomínaná novinová správa, ktorá hovorí o tom, že v Čechách sa prípad, ako ho spracoval autor v Nedorozumení, skutočne stal.

Scénu tvorí sústava sivých blokov vystavaných do poschodia, nad ktorými čnie typická severská mestská stavba – miniatúra penziónu z prelomu storočia. Sivá farba, ktorá je symbolom bezútešnosti a Camusa sprevádzala od narodenia, defiluje na scéne. V hre ide o prípad série vrážd motivovaných biedou a túžbou po slnečnom prímorskom, šťastnom živote. Dlhodobo vraždia majiteľky penziónu matka a dcéra Marta, vždy len osamelých hostí. Cudzinec, ktorý v hre prichádza, je vlastný syn, ktorý pred rokmi opustil toto sivé bezútešné miesto v Čechách (postava sa volá K. Hašek) a žije šťastne ženatý v Austrálii. Jeho žena Mária prichádza s ním a jej pestré šaty sú v kontraste s miestnou sivosťou. Tí dvaja sú šťastní, no Hašek ide za povinnosťou, zistiť, ako žije matka so sestrou a cíti povinnosť im pomôcť. Vracia sa teda, no zisťuje, že je už iný, neidentifikuje sa s prostredím, kde vyrástol. Motívy cudzinca a návratu sú typické motívy literárnej moderny prvej polovice 20. storočia. Cudzota prevláda z oboch strán, lebo ani matka, oslabená a otupená ťažkým životom, ani sestra prichádzajúceho klienta nespoznajú. On sa k nim nepriznáva, hoci ho žena k tomu vyzýva, ba zaženie ju preč, chce sám zistiť pomery vo svojom domove. Dráma vrcholí, keď Marta svojho brata otrávi a obe ženy spoločne ho hodia do rieky.

Existencialistický koncept odcudzenia na scéne zdôrazňujú masky, ktoré sú po celý čas prítomné (okrem rozhovoru Haška s Máriou na začiatku drámy), zvýrazňujú virtuozitu výkonov mladých hercov, pretože tí nosiac masky (nielen tváre, ale celé postavy) vedľa seba alebo pred sebou hrajú s nimi tak, že pre diváka oni sami miznú a divák vidí strašné a sugestívne oči masiek, akoby sa na neho priamo dívali. Efekt masiek zdôrazňuje dvojitú existenciu, dvoj-život každej z postáv, ne-autentickosť existencie, ktorá vedie k zániku.

Apel tejto Camusovej drámy je jasný: ak komunikácia medzi ľuďmi viazne, ak človek nevie formulovať jasne a pravdivo svoj problém, dochádza postupne k tragédii.

Okrem Camusa, ktorého dielo vždy pôsobí očistne, človeka osvieži aj pohár sektu v Červenom bare (Rote Bar) – miesto osvetlené nenápadne, bez reklám, a predsa sa vie, že tam práve je to miesto, kde sa stretáva tá typická kultúrou spojená zmiešanina ľudí zovšadiaľ, v ktorej sa herci i literáti vždy dobre cítili. Červený bar – symbol intelektuálneho priestoru, tolerantného a živého. Niečo, čo nám v Bratislave dosť zásadne chýba.

Mária Bátorová