IKARIÁDA 2019 / 2020 – Zlaté pero Ikaru 2019 a 2020
Bol to jedinečný zážitok – najmä byť po roku a viac znova s kolegyňami, priateľmi a mať dve drobné vystúpenia medzi 15-20 veľkými či významnými. „Hralo sa“ to síce iba na cca 50 ľudí, čo boli ocenení plus vedenie vydavateľstva Ikar plus novinári plus hostesky, asistenti a pod. Publikum, t.j. radoví čitatelia žiadni – keby to bol chrám (čiže kostol), mohli by prísť aj radoví veriaci, čiže čitatelia. Takto – zakázané. Nuž, umenie a kultúra – to posledné, čo by lídrov dnešného Slovenska zaujímalo.
Masky, čiže rúška, na tvári, takže som sprvu aj váhal, či Zdena Studenková alebo Eva Pavlíková naozaj prišli, či to sú ony. Ale boli. Prišli a odovzdávali ocenenia. Plus Marián Čekovský s jeho kapelou. Plus Zuzana Belková v zastúpení poroty, aby mi odovzdala Zlaté pero 2019 za knihu básní „Storočie, kruté stoočie“, pretože porota ju ohodnotila ako najlepšiu spomedzi 31 kníh slovenských autoriek/autorov, ktoré vyšli v Ikare v r. 2019. Z hodnotenia zacitujem záverečnú vetu: „Richterove básne sú príbehmi živých i mŕtvych, milujúcich i ľahostajných, hrdinov i katov, príbehmi, ktoré v mene opravdivého života burcujú proti absurdnému životu i absurdnej smrti.“
Ja som sa poďakoval minútovou (napísanou) úvahou o tom, prečo nám spisovateľom dávajú pero, keď vlastne píšeme desaťročia iba na písacom stroji či počítači. (Teda aspoň ja.). Nič zaujímavé, hlboko pod úrovňou mojich básní. (Mysleli si to iste mnohí.)
Ceny – Zlatá kniha, Platinová kniha, Zlaté pero – vytvoril úžasný umelec s nemenej úžasným menom: pán Achilleas Sdoukos. Nádherné diela zo skla. Niektorí – napr. Arpád Soltész – dostali až tri takéto sklenené skvosty: Toľko kníh mu Ikar predal! Nečudo, keď už názvy asociujú všeličo strašné (Sviňa, Mäso…) Dve ocenenia si odniesol matador medzi bestselleristami, čiže Jozef Banáš. A naprázdno neodišli ďalší – spomeniem aspoň Petra Brenkusa, ktorý nafotil krásne slovenské kroje a s ktorým som v r. 2018 spolupracoval na vydaní knihy „Poézia v krojoch, kroje v poézii“ (básne M. Rúfusa vo výbere Jána Sucháňa – s mojou pomocou – a s fotografiami P. Brenkusa).
Zlaté pero 2020 dostal Erik Ondrejička – ja som mal za úlohu prečítať krátke hodnotenie poroty na jeho knihu básní s ilustráciami K. Felixa „Za jedinou vetou“ a odovzdať mu (takmer ako štafetu) umelecké dielo A. Sdoukosa, t.j. husie brko v skle a zlate.
Mal som veľmi dobrý pocit, pocit zadosťučinenia, že 62 mojich básní z knihy „Storočie, kruté stoočie“ si po porote Slovenského centra PEN všimla aj porota posudzujúca každoročne pôvodnú produkciu megavydavateľstva Ikar. A mal som tiež pocit akejsi úľavy, že napriek nekultúrnosti dnešného slovenského politického ne-spolunažívania, napriek nezáujmu slovenských médií o slovenské umenie predsa len prišlo na túto Ikariádu desať či pätnásť novinárov (boli pozvaní osobitne vedením Ikaru) a na čosi sa odmenených aj opýtali. Von k čitateľovi, poslucháčovi a divákovi sa z tých rozhovorov dostalo pramálo. Ach, dnešná slovenská žurnalistika: bieda, prebieda!
Celé takmer dvojhodinové podujatie skvele moderoval Dado Nagy a generálna riaditeľka Ikaru G. Belopotocká a riaditeľka V. Malíková i s hlavnou organizátorkou L. Čarnou mohli byť spokojné a šťastné: Napriek pandémii a iným ešte horším úderom osudu, ktoré na Slovensko a Slovákov dopadli a dopadajú, to dopadlo dobre a literatúra, vydavateľská kultúra a človečina v dušiach prítomných dala o sebe konečne vedieť.
- mája 2021 Milan Richter