Ivan Čičmanec: Tri krátke prózy

Ukážka z knihy Z večerných kontemplácií (Vydavateľstvo Hronka, 2019) člena SC PEN, Ivana Čičmanca

VÝKRIK, KRÁTKY POHĽAD NA VLASTNÝ zrkadlový obraz cez zaslzený zrak, dotyky cudzieho tepla, pocit neuhasiteľného smädu… Náznak zablysnutia, chvíľka ticha, po ňom monotónna melódia, akoby vychádzajúca z tvojej matnej pamäti… Svrbenie po celom tele, túžba po niečom nesmierne vzdialenom, po žiare večného ohňa, po súlade s okolitým svetom… predtucha zániku, ktorý bude azda aj znovuzrodením… Vidina nekonečnej chodby plnej šera: nehlučne po nej kráčaš a hľadáš dvere, na ktorých by bolo napísané tvoje meno… Všade však iba steny, dlhé, hladké, sivé, azda nekonečné… Zisťuješ, že si nahý – je to tvoja vina? Alebo to tak má byť?… Zdá sa ti, že si tu už kedysi bol, stretol si svoj tieň a splynul s ním tak, ako teraz splývajú dve slzy na tvojom líci… A ešte dotyk tepla, akýchsi prstov, nikdy nie dosť jemných… Tvoj výkrik trvá, ešte jedno zablysnutie, po ňom rachot, ktorý ťa vyľaká na smrť. Ktosi ti chce pomôcť, utíšiť ťa, docieľuje však opak, úzkosť v tebe iba vzrastá… Nie, táto chodba nikdy neskončí, azda v tom je jej zmysel, čo by ti mohol dodať útechu, treba si na ňu len zvyknúť. Odrazu sa sám sebe strácaš, necítiš si telo, všade len tma a pohyb čohosi nehmotného, tvojho vedomia, tvojej túžby po netúžení… Zaniká aj melódia, ostáva iba rytmus, ten istý, neuchopiteľný, zato tebe tak dôverne známy rytmus tvojho bytia… Kde je teraz tvoj tieň? Zanikol, alebo čaká na teba za neexistujúcim rohom?…Ach, načo sú dobré takéto otázky? Dochádza ti dych, ostáva už len útecha myšlienkou na to, že si, aj nie si, že všetko sa raz skončí, okrem nekonečnosti, že ty si svet a svet je v tebe aj mimo teba… Cudzie teplo sa od teba vzďaľuje, prsty neznámeho dobrodinca sa vzdávajú možnosti utešiť ťa… Tvoj výkrik sa končí, trval iba krátko, kratučko, vari ešte kratšie ako inokedy… a ty splývaš s bleskom, žiariš nad pustatinou, meníš sa na nové slnko, slnko s večnou, hmlistou pamäťou, so spomienkou na nekonečnosť súmračnej chodby, na márne dotyky pokožky cudzej, navždy utajenej bytosti…

 

STAROSTLIVO ZATVÁRA ZA SEBOU bráničku, pomalými krokmi prechádza po známom, štrkom posypanom dvore, ťažko dýchajúc zdolá neveľké schodište. Pred dverami zastane a márne sa pokúša striasť zo seba únavu, neistotu aj pocit viny. Je toto správne rozhodnutie?… Hlboko vo vrecku nájde kľúč, napodiv sa stále hodí do zámky a ľahko ju odomkne. V predizbe sa takmer zrazí s vlastným zrkadlovým obrazom. Je toto naozaj on? Vychudnutý, zvráskavený, šedivý, dobitý bytím, v dlhom, odratom kabáte, v tom istom, čo mal na sebe, keď odtiaľto pred desaťročiami odchádzal. Úzky, skeptický pohľad, myseľ zbavená všetkých ilúzií a všetkej nádeje, túžiaca už iba po pokoji. Vie, že svoj život už dávno prehral, a inak to ani nemohlo byť, vlastne vopred tušil, že to takto dopadne, napriek tomu mobilizoval v sebe sily, chodil z miesta na miesto, uchádzal sa o tú aj onú prácu, opájal sa žitím, miloval aj nenávidel, predovšetkým však zabúdal, a či lepšie povedané: zúfalo a márne sa pokúšal zabúdať. Plaché, precitlivené dieťa, ktoré kedysi vyrastalo na tomto dvore, mu bolo neustále v pätách, prosilo ho o láskavosti, o rozprávky, ktoré nazývalo spomienkami, nedovoľovalo mu zabúdať, brzdilo a hrešilo cynika v ňom, striedavo plakalo a smialo sa, hralo sa v jeho tieni ako poslušné psíča… Stále sa cíti byť rozdvojený, rozštiepený na vetchého, zlostného starca, ktorému nič nie je sväté, a na chlapca, ktorý chce ešte dúfať, hrať sa a kuť plány… Opatrne kráča tmavou predizbou, zahýba za sklenené dvere, nahmatá si pulz na zápästí, áno, je to stále on, hoci krv v ňom prúdi už pomalšie… Zaklope na kuchynské dvere, pootvorí ich a vkročí dnu, starý, murovaný sporák je vychladnutý, na stole zazrie osamelú oceľovú naberačku, v okne malá elektrická dvojplatnička, na stene stará výšivka s mostom cez rieku, po ktorom ide zhrbená žena s batohom, nad ňou ako dúha nápis: „Pomôž si, človeče…“ Strasie ho od náhleho chladu, akoby dostal záchvat horúčky, zvrtne sa a vráti sa do predizby. Stále je čas zmeniť rozhodnutie, vybehnúť von a pokračovaťv túlavom živote, putovať za šťastím, hľadať zlato, čo sa mu v dlani bude meniť na popol, kliesniť si cestu pralesmi a preplnenými veľkomestami, nocovať v lacných hostincoch a podnájmoch, znášať podozrievavé pohľady vrátnikov a policajtov, uspokojovať sa s krátkodobými láskami a priateľstvami, robiť cnosť zo svojej osamelosti a svojho bezdomovstva. Nie, neskoro, aj na toto je už neskoro, treba konečne uzavrieť kruh, zabudnúť na všetko, čo sa mu zdalo opojné a zmysluplné. Má už pristaré kosti na ďalšie experimenty, telo aj duša sú unavené na smrť, je už načase ľahnúť si do mäkkej postele a zavrieť oči, stotožniť sa s rytmom svojej mysle a odovzdať sa do vôle niečoho mocnejšieho ako on sám… Otvorí dvere na obývačke – a tam ich všetkých nájde, presne takých, akých ich kedysi opúšťal… Otec sedí za vrchstolom s privretými očami, akoby si v duchu šepkal ďalšiu zo svojich márnych modlitieb. Oproti nemu matka s ovisnutými kútikmi pier, strapatá, so zakaleným, rozčarovaným  pohľadom. Na jednej strane stola vedľa seba sestra a brat, obidvaja vyžarujúci výčitky, závisť a frustráciu. Oproti nim prázdna stolička, na ktorej kedysi sedával on… Ticho, po špičkách zájde k nej a sadne si, nikto neprerečie ani slovo, má pocit, že musí pokračovať tam, kde pred desaťročiami prestal, akoby sa oneskoril iba o niekoľko minút, pobudol niekde u frajerky alebo v krčme, to sa však v tejto rodine nikdy neodpúšťalo, nikto tu nesmel vybočovať z radu, nikomu nebolo dovolené prichádzať privčas ani prineskoro, a tak je to podľa všetkého stále… Oni už majú prázdne taniere, čakajú len na neho, všetci však mlčia, predpokladajú o ňom, že si stále pamätá železné pravidlá tejto domácnosti. Pred sebou zazrie dva zemiaky, dohneda vypražený malý rezeň, v miske zvyšky uhorkového šalátu. Po chvíľke váhania si zo všetkého naberie na tanier, pozrie sa spýtavo na ostatných a vloží si do úst prvé sústo… A vtedy pocíti, ako sa okolo nich ticho spúšťa mocná oceľová klietka…

 

PO NEZVYČAJNE DLHEJ A NAMÁHAVEJ CESTE pralesom, počas ktorej sa iba časti z nás podarilo vyhnúť smrteľnému hadiemu uštipnutiu, sme sa zase raz dostali na neveľkú čistinku, porastenú vysokou hnedastou trávou a kde-tu aj krpatým krovím. Sponad vysokých stromov nás oslepovalo prudké slnko. Kedysi sa náš náčelník v takýchto okamihoch víťazoslávne pozrel na nás, ako keby nás chcel presvedčiť, že pokým svieti slnko, existuje aj nádej, teraz však iba pomalým kolísavým krokom kráčal ďalej, ukazujúc nám svoje temeno, z ktorého mu po plecia viseli pramene šedivých vlasov, a svoj úzky chrbát zahalený do obdratého sivého plášťa. Hŕstka jeho verných mu poslušne kráčala za pätami, iní začali váhať a poniektorí bezvládne klesli do trávy, z posledných síl sa poddávajúc jej mäkkosti a útulnosti. Jednej žene sa pritom na okamih zjavil na tvári úsmev, ale naozaj iba na okamih, vzápätí sa jej zavreli oči a kútiky úst jej znova ovisli. Dvaja pätolizači zaklopali náčelníkovi na plece, voľačo mu pošepkali, načo sa on pomaly, sčasti obradne a sčasti unudene, obrátil a obzrel si naše prerednuté rady. Vychudnutou pravicou sa opieral o palicu, ktorú už dávno prestal používať na trestanie váhavých a neposlušných, zrejme už na to nemal telesných ani mentálnych síl, alebo azda konečne prišiel na to, že nemá zmysel týrať svojich blížnych, že to aj tak nič nezmení na chode sveta. Niekoľkokrát sa pohladil po dlhej, šedivej brade, akoby v nej hľadal inšpiráciu na ďalšie rozhodnutie. Azda sa ani on sám už nepamätal, že nám kedysi sľúbil príchod do hlavného mesta, kde každý z nás nájde prácu, domov a zmysel života, že neskôr zľavil svoje sľuby na obsadenie malebného mestečka pod starodávnym hradom, a ešte neskôr na utiahnutie sa na opustené gazdovstvo uprostred úrodných lánov a lesov plných zveriny, v blízkosti rieky plnej tučných rýb. Neskôr už spomínal iba akúsi chatu v horách, v ktorej bude dostatok miesta pre všetkých a ktorá nám poskytne ochranu pred lupičmi a dravou zverou. Posledné mesiace však už mlčal a nesľuboval nič, iba čo nám občas dával palicou znamenie, aby sme ho nasledovali… Pred jeho zrakom pribúdalo tých, čo si líhali do trávy, a to sa zrejme nepáčilo jednému z náčelníkových pätolizačov, keďže sa niekoľkokrát naňho pozrel s nemou otázkou, či azda nemá zakročiť. Náčelník však nepovedal ani áno, ani nie, ostával meravo stáť, nervózne si hladiac bradu, jedným okom mu niekoľkokrát trhlo, ako keby mu doň vletela muška. Väčšina radových členov výpravy ostávala ležať v tráve s privretými očami, iba jeden starec, odjakživa známy svojou bojazlivosťou, sa pokúsil vstať, rukami sa niekoľkokrát vzoprel do pokľaku, vzápätí však zase spadol vzad, až to nakoniec vzdal a ostal nepohnute ležať s naširoko roztvorenými očami a ústami. Slnko medzitým vystúpilo vysoko na oblohu a pieklo na naše ubolené hlavy, z diaľky sa ozval škrekot akéhosi vtáka, načo jeden z pätolizačov ukázal pompézne rukou tamtým smerom, akoby onen bizarný zvuk, ktorý bol azda iba ozvenou našich vnútorných výkrikov, mal byť znamením našej konečnej spásy. Samozrejme, že nikto, ani sám náčelník, nevzal pätolizačovo nadšenie vážne, takýchto znamení sme už za tie desaťročia počuli a videli neúrekom, naša bieda a neviera sa však iba stále viac prehlbovala. Boli časy, keď väčšina z nás náčelnika aj jeho pätolizačov nenávidela každým pórom svojej bytosti, niekoľkokrát sme tajne organizovali proti nim vzburu, ja sám som navrhoval dokonca atentát na toho skrz-naskrz skazeného človeka, ktorý nedokázal dodržať ani jeden zo svojich sľubov, nakoniec sa však všetky naše odvážne plány rozplynuli vo vzduchu ako močiarna para, jeden za druhým sa sprisahanci stiahli do úzadia a starali sa iba o svoje prežitie. Časom, zdá sa, prišla väčšina z nás na to, že keby sme boli na náčelníkovom mieste, neboli by sme o nič lepší. Ba postupne sa v našich mysliach silou akejsi perverznej nevyhnutnosti zrodil voči náčelníkovi hlboký súcit, bolo to, ako keby sme ho ľutovali za to, že nedokázal plniť naše očakávania, hoci v skutočnosti on zrejme nikdy neveril v možnosť splnenia svojich sľubov a po celý čas nás bohapusto klamal, jednoducho preto, lebo mu to samotnému spôsobovalo potešenie… Aj tie časy sú však nenávratne preč, na zvráskavenej tvári náčelníka a v jeho rezignovanom pohľade bolo vidno, že sa už z ničoho nedokáže tešiť, že pokračuje v putovaní a organizovaní výpravy iba z čírej zotrvačnosti a z nedostatku fantázie… A vidím, že čoraz viac našich bratov a sestier sa, zrejme opäť iba zo súcitu voči nášmu nešťastnému náčelníkovi, ale možno aj pre neznesiteľnú slnečnú páľavu, pokúša vstať, tým starším a biednejším pomáhajú na nohy mladší a zdravší, a zdá sa, že väčšina z nás je schopná a ochotná kráčať ďalej. Dvaja hlavní náčelníkovi pätolizači viditeľne ožijú, ba v akomsi návale nadšenia aj zaujúkajú, ako keby nás chceli posmeliť a napriek všetkej absurdnosti situácie v nás prebudiť novú nádej, že raz predsa nájdeme sľúbenú chatu, nesmelo sa k nim pridávajú aj niektorí iní členovia výpravy, chvíľami si musíme pripadať ako svorka vyjúcich vlkov, iba náčelník ostáva zdanlivo ľahostajný, aj keď ho musí napĺňať spokojnosťou, že jeho stádočko zachováva voči nemu lojalitu. Odrazu sa uprene zadíva pred seba a prejde niekoľko krokov, brodiac sa hustou trávou, k miestu, kde leží žena, ktorá sa pred niekoľkými hodinami usmiala, teraz však leží nepohnute so zavretými očami a zaťatými perami. Náčelník sa k nej prikrčí, prejde jej rukou po čele, sotva badateľne pokrúti hlavou, načo jej zodvihne ruku a pustí ju. Ruka bezvládne padne do trávy, viacerí z nás si zhlboka vzdychnú a náčelník s takmer mladíckym gestom, aké by už od neho nikto neočakával, dá palicou znamenie, aby sme ho nasledovali… ˇ

 

(Z knihyZ večerných kontemplácií, vydavateľstvo Hronka, 2019)