Dagmar Mária Anoca, dcéra Rumuna, ktorý sa z lásky k manželke, Slovenke (rodenej Suchánskej) naučil po slovensky, sa narodila 28. decembra 1951 v rumunskom Nadlaku. Po absolvovaní slovenského lýcea v rodisku začala študovať slovenčinu a rumunčinu na univerzite v Bukurešti. V roku 1971 prestúpila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.
V nadlackom lýceu vyučovala slovenčinu a rumunčinu a v roku 1992 prešla na Fakultu cudzích jazykov Univerzity v Bukurešti ako odborná asistentka. Doktorát získala roku 1980 obhajobou dizertačnej práce Jazyk a štýl diela Mila Urbana v komparačnom kontexte. Docentkou sa stala roku 1998.
Bola spoluzakladateľkou Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku v Nadlaku.
Z vedeckých štúdií D. M. Anoca treba vyzdvihnúť najmä práce Slovenská literatúra v Rumunsku a Úvod do slovenskej filológie. Ako poetka vydala básnické zbierky: Knihy rozlúčok (1985), Synonymia (1993), Kniha stretnutí (1995), Ročné obdobia (1996), Melanchólia (2000), Renesančný kruh (2017) a Záhrada (2022), ktorej vydania sa autorka síce dožila, ale kým kniha dorazila do Nadlaku, Dagmar to už, žiaľ, nevnímala.
Spolu s priateľom, rumunským básnikom Lucianom Alexiuom preložila do rumunčiny viacero básnických kníh slovenských autorov. To sa týka aj antológie Karyatídy, ktorá vyšla koncom roka 2021 ako „pomník“ slovenským poetkám Dane Podrackej i členkám SC PEN Viere Benkovej a Hane Koškovej. Básne Dagmar prekladala zo slovenčiny do rumunčiny, aj keď už bola veľmi chorá.
Česť jej pamiatke
Miroslav Demák