Mária Bátorová: Bodaj by som mala taký pestrý život, ako moja hrdinka

 Literárna vedkyňa a prozaička predstavuje svoj nový román Trvanie, vyšiel v slovenčine i nemčine.
Zhovára sa Márius Kopcsay

Hoci sa Mária Bátorová ako germanistka a slavistka venuje literárnej vede, popri odborných publikáciách a článkoch má za sebou jedenásť kníh, v ktorých sa prejavila ako prozaička a poetka. Najnovší román Trvanie predstavuje rekapituláciu doterajšieho života hlavnej hrdinky, jej manžela, detí a okruhu najbližších ľudí. Života, ktorý stále trvá, ktorý je oslavou vytrvalosti a je zasvätený hľadaniu hodnôt, ktoré pretrvajú naveky. O románe Trvanie hovoríme s jeho autorkou Máriou Bátorovou.

Román Trvanie obsahuje viacero príbehových rovín, zároveň v ňom čitateľ nájde obsažné dialógy, podnetné filozofické zamyslenia, reflexie slovenských dejín, ale aj súčasných pomerov napríklad v akademickom prostredí. Ako dlho trvá práca na takomto komplexnom diele? A aký bol prvotný nápad, ktorý ťa priviedol k jeho napísaniu?

V roku 2010 vyšiel román Stred, ktorého je Trvanie voľným pokračovaním. Písať román je niečo celkom iné, ako písať poviedku a pred pätnástimi rokmi som si vyskúšala, aké je to ťažké. Aj keď oblúk od konkrétnych tém (rodina, vzťahy medzi mužom a ženou, deti žena a svet, muž a svet atď… ) po tie celospoločenské – politické (stranícka príslušnosť, emigrácia…), až po abstraktné, etické, transcendentné (sloboda, rovnosť, názorová otvorenosť, demokracia, akceptácia inej relígie a aj opak toho všetkého, čiže zlo…) boli súčasťou a často základom už prvých poviedok.

Román je veľká plocha a na jej využití sa prejaví temperament a nátura autora, teda aj korektnosť v tom zmysle, že autor nezneužíva trpezlivosť čitateľa. Samozrejme skratkovitosť nemôže ísť na úkor zrozumiteľnosti, nemôže byť povedzme ani pózou, floskulou, prázdnym gestom, lebo taká kniha je namáhavá. No toto všetko je už vecou „miery“, či autorskej geniality, čo je pre umenie kľúčová kategória. Román sa od poviedky, ktorá má mať všetko na malej ploche a pointu, odlišuje opačným postupom v kompozícii. Už keď román píšeš, počítaš s nikdy nekončiacimi asociáciami, takže som automaticky pokračovala v románe Stred, mala som všade okolo seba spústu poznámok, spracovaných situácií… No keďže nie som autor na voľnej nohe a dodnes som zamestnaná na 100 percent, vlastnú tvorbu som roky „robila“ a „robím“ len cez dovolenky. Cez kovid to v tomto zmysle bolo oveľa lepšie. Možno aj vďaka pandémii sa mi román Trvanie podarilo dokončiť. Približne v roku 2020 som to mala „upratané“, čiže dala som otvorenej štruktúre pevnejší významový tvar.

Ak mám hovoriť o podnete k napísaniu románu Trvanie, vždy ma fascinovali spoločenské procesy, ich chod a rôzne ruptúry spôsobené celkom konkrétnymi ľuďmi, nešťastnými existenciami, ktoré si svoj stav spôsobia sami a potom traumy prenášajú na iných, niekedy veľmi tragicky. Preto len mechanizmy, ako sú zákony a pravidlá, ak fungujú, môžu procesy udržať v znesiteľnej norme. Ale kde je hranica medzi zákonom a totalitou? Ako sa demokratické štruktúry menia na anarchiu? Na toto uvádzam celkom konkrétne prípady odpozorované zo života. Ak by neboli pravdivé, čitateľ im neuverí a taká kniha radšej keby nevznikla… neškodí, ale ani nepomáha vidieť – rozlišovať a cítiť.

Nebýva zvykom, aby vedno so slovenským originálom vyšiel aj preklad do iného jazyka. Tebe vychádza Trvanie v nemčine – prezradíš viac o nemeckom vydaní?

Že obidve knihy vychádzajú naraz, je naozaj zvláštne a stalo sa to oneskorením slovenského vydania (malo vyjsť v roku 2024). Medzitým pani prekladateľka Christel Špánik začala prekladať a dokončila preklad už v novembri 2024. No tak, ako teraz, nikdy človek nevie, na čo sú veci dobré, pretože som zažila, čo ešte nikdy, že knihy z oboch vydavateľstiev prišli v jednom týždni! Aj román Stred bol preložený v roku 2018  do nemčiny, predtým moje poviedky do japončiny, angličtiny, hindi a iných dokopy sedemnástich jazykov. Myslím, že toto úsilie dostať naše texty do povedomia v zahraničí súvisí s mojím inojazyčným štúdiom, s mnohými pobytmi v zahraničí na pracovných a študijných cestách, s prácou v nadnárodnom literárnom zoskupení spisovateľov v Slovenskom PEN klube, ktorý som aj dvakrát viedla. Na začiatku to bolo smutné zistenie, že o slovenskej kultúre a literatúre zahraničie nič nevie, dokonca ani vo Viedni. No tzv. železná opona bola už odstránená, a teda bolo treba niečo pre šírenie slovenskej literatúry robiť. V SAV som založila za pomoci prof. Sedovej edíciu pri Vydavateľstve VEDA SAV, ktorá dodnes funguje a vydáva výsledky výskumov zo všetkých ústavov SAV. Na pobytoch som často čítala, organizovala som pravidelne čítania slovenských autorov na univerzite v Kolíne, v Bonne na našej ambasáde, atď. Hosťami tu boli Dana Podracká, Etela Farkašová, Zdenka Beckerová, Irena Brežná a iné autorky a autori. Tiež som zorganizovala dve nemecko-slovenské interdisciplinárne konferencie v Göttingene a v Kolíne nad Rýnom, z ktorých vyšli zborníky.

Skrátka byť v Európe prítomní, to bolo a je dôležité. Moje vedecké monografie som obohatila o komparatistický aspekt. Slovenská komparatistika bola v celom svete známa cez nášho teoretika Dionýza Ďurišina, takže som mala teoretické inštrumentárium, ako zaradiť cez typologické a genetické súvislosti slovenské literárne diela do svetovej literatúry. Najmä v Kolíne som si doplnila ohraničené socialistické teórie o všetko, čo medzitým v druhej polovici dvadsiateho storočia bežne v západnom diskurze fungovalo. Toto úsilie, vidieť veci v európskych súvislostiach prinieslo pozvoľna svoje ovocie, zviditeľnilo slovenskú tvorbu 20.storočia ako rovnocennú s inými literatúrami. Predsa literatúry, aj keď sú malé, nemôžu neexistovať a zviditeľniť ich môžu špecifiká a porovnania. Bolo by dobré založiť sekciu prekladov výberu zo slovenskej klasiky. Pretože malé literatúry sú prekladateľské veľmoci, ale ich vlastné diela ostávajú neznáme, napr. literárne dedičstvo najmä z čias hegemónie maďarského nacionalizmu konca 19. a začiatku 20. storočia , teda pred rokom 1918, keď slovenské diela (prvý román J. I. Bajzu, prvý literárny časopis Slovenské pohľady, prvé noviny Slovenskje národňje novini atď.), vychádzali neoficiálne, čiže paralelne s oficiálnou kultúrou.

Tento maďarský nacionalizmus zničil zvnútra kozmopolitnú podstatu Uhorska, v ktorej sme sa aj my Slováci predtým prejavili doma, pretože sme rovnocenne prispievali do fungovania tohto kráľovstva. U nás, v Bratislave, bolo niekoľko storočí hlavné mesto. Napríklad tu Matej Bel vydával prvé pravidelne vychádzajúce noviny v Uhorsku „Nova Posoniensia“ v rokoch 1721-22 a pod.

Podstata je, uvedomiť si, že geografické hranice sú pre duchovno nič. Duch vanie, kadiaľ chce, a teda nemožno opomínať literatúry, o ktorých z vlastného nezáujmu nevieme. Ten nezáujem sa týka aj vnútorného prostredia. Bežne, aj odborníkom stačí, že idú do práce a späť… ba horšie je to, ak sa odborníci podieľajú na „zakrývaní“  krajiny z politických dôvodov.

Venuješ sa literárnej vede, mapuješ slovenskú i nemeckú literatúru – čo je so samotnou literárnou tvorbou pomerne náročná kombinácia. V čom si osobnosť literárneho vedca s literárnym tvorcom dokážu vypomáhať? A nemôžu si niekedy jeden druhému aj prekážať?

Výskum a veda si vyžadujú celého človeka, a tak, ako som skúmala a spracovávala ja, to bolo a zavše ešte je, naozaj namáhavé. Týka sa to disciplíny (zbierania materiálu, sedenia v archívoch), dôslednosti (napr. presných citácií), skúšania uplatniť mnohé aspekty. No ak má človek paralelnú vlastnú tvorbu, má v sebe akoby permanentné žriedlo a iskru, vie sa tešiť, pociťuje radosť z úspechu, t. j. z porozumenia vlastného výskumu, z toho, že jeho metóda sa zíde aj inému výskumníkovi, a nie ako ukradnutá, ale ako citovaná, to je naozaj radosť z dialógu. Takto to bolo nielen s kolegami, ale aj s výchovou doktorandov v SAV. Toto štúdium som viedla v našom ústave SAV pätnásť rokov.

Výskum a vlastná tvorba sú dve opačné línie. Ak sme tú prvú – výskumnú – už sčasti popísali, tá druhá je spontánna, tryská a treba ju len zachytiť, ak je čas. Ja som to riešila tak, že som sa zabávala písaním beletrie cez včasné rána na dovolenkách, cez Vianoce a na cestách. Mimo toho, ak sa nakumulovali city a obrazy, vznikali len básne. Tí dvaja okolo literatúry – jej recepcie, či vlastnej tvorby – si nemusia prekážať, skôr si pomáhajú. Vedcovi pomáha spisovateľ napríklad interpretovať jazykom, ktorý sa dobre aj vo vedeckých prácach číta a literátovi pomáha vedec diferencovane charakterizovať a nesplietať jedno cez druhé.

V roku 2022 som pre Vedu SAV ako záver projektu v Ústave svetovej literatúry – teda výstup z výskumu – dokončila a vydala dvojjazyčnú (slovenskú a anglickú) publikáciu o interpretácii literárneho diela, o vlastnej kontextovej metóde, ktorú používam. A keďže na Žilinskej univerzite potrebovali k predmetu Kritické myslenie sprievodné slovo, napísala som pre nich niečo ako skriptá. Ale od roku 2020, kedy som zostavila poznámky k románu Trvanie, som kvôli vydavateľstvu musela sústavnejšie pracovať najmä na tomto projekte. V roku 2024 na jar bol už román zredigovaný a v júli zalomený. On však má takú štruktúru, že keby som ho mala na stole, dopĺňala by som ho sústavne… Po odovzdaní do vydavateľstva sa to už nedalo.

Dá sa popri všetkých vedeckých a výskumných aktivitách plus výchove detí, vnúčat nájsť na písanie prózy dostatok času?

Výchova detí sa deje na pochode a pri duševnej práci je dobré to, že keď varíš, upratuješ, perieš a neviem, čo všetko ešte obsahuje chod domácnosti, môžeš si uvažovať stále, o čom chceš. Jediný čas, keď chceš túto aktivitu vypnúť je, keď hovoríš, alebo sa hráš s deťmi. Ale to nikdy nebol problém, sústrediť sa na nich, keď prišli za nami… Dobré je aj, keď sa doma vypracuje systém možných náhrad. To znamená, že robí ten, kto môže, ak povedzme horia termíny… A toto si deti vezmú aj so sebou do svojich rodín, lebo to funguje.

Trvanie je slovo, ktoré poznáme a používame v mnohých obmenách: trvácnosť, trvalosť a vytrvalosť… Tvoj román popisuje to, čomu hovoríme trvalý vzťah, zároveň mapuje detailne snahu hlavných hrdinov vytrvať vo svojom pracovnom snažení, prekonať všetky nástrahy a prekážky a tvoriť trvácne hodnoty. Súvisí voľba názvu tvojej knihy s týmito motívmi?

Áno, všetky tie významy sú za tým. A „trvanie“ je predovšetkým nádej, že hodnoty, na ktorých život môže ďalej fungovať, pretrvajú rôzne „hysáky“ jednotlivcov alebo doby. A pestovať v našom zmysle neznamená, sa deštrukcii akéhokoľvek druhu poddať. Pestovať, znamená vytrvať v dobrom, klásť odpor zlému povedzme transparentnosťou, vytrvaním v dobrých tendenciách, ktoré navidomoči skoro hneď ukážu svoje výsledky. Naša dcéra Andrea zachytila túto filozofiu a navrhla podklad pre obálku – ležatú osmičku nekonečna. Vydavateľ urobil „drevitý“ dizajn obálky, akoby na nej bol v nekonečne rez kmeňa stromu – letokruhy. Keď román vyšiel, kolegovia si hneď spomenuli na Henriho Bergsona a jeho kľúčový pojem „la Durée“ trvanie v zmysle času mimo jeho reálneho určovania. Pýtali sa na to, či to sedí. Nuž, musím priznať, že pri hľadaní názvu som na Bergsonovu filozofiu nemyslela. Ale možno niekde v čipoch je tá filozofia zachytená, totiž vitalistická filozofia života.

Čitateľ sa vďaka románu dozvedá o akademickom prostredí dozvedá veci, o ktorých laik nemá ani tušenia. Kníh s takouto tematikou pritom nie je veľa. Pretavila sa do diela tvoja osobná skúsenosť? Naozaj je akademický svet do takej miery poznamenaný neduhmi ako sú zlé medziľudské vzťahy, závisť a malosť?

Román Trvanie, tak ako predtým Stred, je z bratislavského intelektuálneho prostredia, kam sa po roku 1989 vracajú aj emigranti medzi starých komunistov, čiže vzniká veľmi nesúrodý mix, no protagonisti patria k vrcholu intelektuálneho uvažovania. Cez koncentráciu rôznych historických, spoločenských a politických vplyvov a tendencií sa mi najlepšie rozlišovalo, ako sa za vyše tridsať rokov postoje a názory menili. Výskumne sa venujem dlhé roky disidentskej tvorbe, Tatarku som spomenula po dvadsiatich rokoch prvá na konferencii v Umenovednom ústave v roku 1987. Asi to súvisí aj s detstvom, že si aj dnes všímam rôzne nespravodlivosti, absurdné nároky, podrazy a sledovania len vlastného zisku. Každá taká nekorektnosť, v ktorejkoľvek oblasti ma zaujíma a usilujem sa ju pochopiť, nájsť korene.

Pýtaš sa, či čerpám z autopsie. Moderna je vždy autentická a to nemusí byť vlastný príbeh autora, ale zdá sa takým, pretože sa v spracovaní prejavujú skúsenosti autora z celkom inej oblasti a iného prežívania nejakého zážitku. Toto je univerzálny princíp autopsie. Doteraz som si to takto nedefinovala, ale donútil si ma. Moje poviedky vždy čitatelia považovali za moje zážitky… nuž, bodaj by som bola mala taký pestrý život!

A ide o slovenské špecifikum, alebo je to tak viac-menej všade?

Akademické prostredie sa neodlišuje od iného, lenže v prostredí, ktoré by sa zo svojej podstaty malo vyznačovať ušľachtilosťou a pravdivosťou je to okatejšie, ako inde, kde sa nízkosť deje a prejavuje, ale akosi sa s ňou počíta. Na bezcharakternosť a neduhy, ktoré si uviedol, trpí celé ľudstvo, bez ohľadu na hranice. Jednotlivé štáty sa v týchto prípadoch líšia len možnosťami zákonne riešiť spory. Sú krajiny, kde sa to dá úradne a striktne podľa zákonov, a sú krajiny, kde sa to rieši „tajne“ zákulisnými hrami, lebo špinavosti dosahujú svoje ciele rýchlo a efektne. Takáto „tajná totalita“ funguje v románe Trvanie a jediná zbraň, ktorá voči nej platí, je transparentnosť, to znamená o tom písať a o tom hovoriť. To sa našťastie už dá.

V akademických kruhoch sú kvalitní vedci, ľudia, s ktorými sa dá veľmi korektne vychádzať, nefungujú na klebetách a vážia si seriózny výskum. Preto je môj výskum publikovaný a k dispozícii. No z opačných – tých nekvalitných tendencií ide des, pretože my potrebujeme kvalitnú verejnú sféru, aby mladí kvalitní vedci a iní neodchádzali do zahraničia, preč z tejto „diery“. Preto je dobré na tie praktiky, ktoré málokto dešifruje, upozorniť a prispieť možno k záchrane tejto krajiny.

Román popisuje veľmi otvorene príbeh hlavnej hrdinky a jej manžela od romantických počiatkov ich vzťahu až po romantickú prítomnosť. Pritom nejde vždy o idylu – partneri sa vyrovnávali aj s chvíľami odcudzenia, s krízami… Aký má hrdinka recept na udržanie vzťahu, ktorý trvá?

No je taký vtip, že vzťah pretrvá, keď funguje chémia : Xanax, Diazepan, Stilnox… Ale v skutočnosti každý vzťah má viackrát v živote, ako sa hovorí, „namále“.  Zvláštne, že o tomto vzťahu v románe Trvanie hovoríš ako o romantickom. Keďže ide v štruktúre románu o časté retrospektívy, uvedomila som si pri tvojej otázke, že niekde na začiatku toho vzťahu, pri prvom sklamaní Helgy charakterizujem ten vzťah ako veľmi racionálny, keď Helga akceptuje, že mladý muž robí, čo má v pláne, bez ohľadu na ňu a že sa takto vytvára princíp ich spolužitia, totálne neromantický… vzťah vzájomnej akceptácie.  Na druhej strane tá dvojica spontánne postavila vzťah na možnosti hovoriť, akejsi psychoanalýze… čo je ozdravujúce samo o sebe. To je vklad, ktorý znamená blízkosť cez druhého k sebe samému, teda vzájomnú potrebu zdieľania. To je vo vzťahoch kľúčové, lebo je v tom dôvera a istota.

Ale práve v tých krízových chvíľach života si uvedomuje každý z nich, že bez toho druhého nemôže byť, nie zo zvyku, ale pre to, čo v prvej minúte stretnutia tí dvaja na sebe navzájom videli, a to by im chýbalo. Čiže to „trvanie“ sa začína v prvom momente evidencie a následnej rezonancii istých čŕt v každom z partnerov. Hovorím o oboch protagonistoch, pretože tak to je aj v prípade Martina.

Protagonistka románu je veriaca, rovnako i jej manžel. Čitateľa možno prekvapí, že ani takéto manželstvo nie je ušetrené ťažkostí, nevyhne sa flirtom, neverám, no napokon predsa len pretrváva. Je práve toto vklad viery do našich životov?

Áno, dá sa to tak pekne nazvať – vklad viery. Myslím, že každý v niečo verí, inak by ľudia sotva dokázali žiť. Úplní skeptici asi neexistujú. Aj skepsa je viera per negationem… Martin a Helga sú ľudia veriaci v Boha. Aj také existuje a ich viera je dosť reálna, teda praktická. Viera je niečo základné, nie však samozrejmé. Nemožno ju mať „dedičnú“, nemožno ju mať stále alebo navždy, no isté je, že ju možno žiť (existuje tzv. praktická viera – to sú činy, skutky), to veľmi pomáha, podporuje v dobrom, uľahčuje korektný prístup k životu a dá sa k nej vždy vrátiť, ak ju stratíme. Dvaja protagonisti románu nie sú zasvätení ako kňazi alebo rádové sestry, sú v bežnom živote, a majú teda bežné problémy, ako iní ľudia.

Hrdinka Helga je aktívna, pracovitá, jej život sprevádza priam horúčkovité snaženie, avšak bez stresu a ponosov. Skôr ju charakterizuje vyrovnanosť, obetavá snaha pomáhať, kde sa dá aj kde sa nedá, robiť možné i nemožné a ešte čosi navyše k tomu. Zdá sa však, že táto aktivita nevedie k dosahovaniu konkrétnych cieľov a k dobývaniu mét, lež napĺňa skôr takú zdanlivo banálnu a pritom vysokú ambíciu, akou je samotné prežívanie života. Umenie žiť zmysluplne, s láskou k blížnym i sebe samému. Je práve toto jedným z posolstiev Trvania?

Myslím, že to je presné: „samotné prežívanie“. Helga je aj veselá, rada sa zabáva, skrátka rada žije a Martin je práve taký, ako charakterizuješ ju, no ono to splýva, takže obe tie postavy majú tendenciu najmä život naplno žiť. Fakt je, že Helga robí aj veci, ktoré by Martin nikdy nerobil… Ale to je zas možno ten rozdiel medzi mužom a ženou.

Nepochybne tvoje smerovanie – a vstup do sveta literatúry, jej výskumu i tvorby samotnej – ovplyvnila osobnosť tvojho otca Jozefa Hnitku. V čom bol pre teba vzorom a inšpiráciou?

Zúčastnil sa odboja počas 2. svetovej vojny, no zároveň zažil aj útlak počas komunistického režimu. Nie je to príznačné pre slovenské dejiny, že totalitné systémy dokázali človeku žijúcom v 20. storočí znepríjemniť väčšinu života?