Ukážka z pripravovanej poviedkovej knihy členky SC PEN, Marty Hlušíkovej
Tichý spev
Bola zmätená, lebo luster sa tiahol cez celý plafón. Mal plno krištáľových ozdôb a z každej kvapkala voda. Podlaha bola takmer celá pod vodou. Rýchlo otvorila dvere na akejsi spálni, kde našla svojho muža, ešte mladého a neobyčajne pekného. Ležal v cudzej manželskej posteli, no hneď, ako mu povedala, že všade je voda, vstal a išiel na povalu zistiť, čo sa stalo. Potom ho už nevidela, lebo si uvedomila, že zabudla na krokodíla. Už si nedokázala spomenúť, prečo ho vlastne priniesla domov. Dali jej ho do takej bielej umelohmotnej obrovskej bandasky, v akej zvykne kvasiť ovocie pred vypálením. Uvedomila si, že odvtedy už uplynul mesiac a musí krokodílovi ostrihať pazúry. Premkla ju hrôza. Veď ona naň zabudla! Celý čas si na neho ani nespomenula! Určite zdochol od hladu a leží v tej bandaske vyschnutý, len kosti a koža. Našťastie našla krokodíla živého, lebo všetci v rodine sa oň starali, iba ona nie. Nechápala, ako naň mohla zabudnúť. Len ako mu tie pazúry ostrihá? Bolo by mu treba zaviazať papuľu.
Vlasta otvorila oči. Namiesto lustra visel na plafóne iba drôt so žiarovkou. Vydýchla si, že ten sen-nesen je už za ňou. Uvedomila si, že klopkanie pazúrov o podlahu nepatrí krokodílovi, ale psovi, ktorý už netrpezlivo pchal vlhký ňufák pod paplón a studenil ju na zápästí. Ešte raz sa vďačne pozrela na žiarovku, ktorú onedlho vymení za lampu s príjemným žltým svetlom. Okrem lámp treba namontovať tyče na záclony, zavesiť obrazy, dokúpiť koberec pod stolík v obývačke… Začala v duchu vyratúvať, čo všetko ešte musí urobiť, a zistila, že ju to príjemne uspáva. Pes však dobre vedel, že nakoniec bude úspešný on. Dovtedy zarýval hlavu pod paplón, až ho Vlasta odhrnula, lenivo zdvihla jednu nohu, potom druhú, pritiahla si ich k hrudníku, ponaťahovala sa a opatrne sa posadila. Kedysi zvykla vyskočiť z postele za pár sekúnd, no to bolo ešte v starom byte. A bola, samozrejme, mladšia. Teraz opatrne kráča do kúpeľne, prehnutá mierne dopredu. Narovnať sa môže až neskôr, keď sa trochu rozchodí. Vyvetrá, pridá v oboch izbách kúrenie, zapije lieky a pustí psa von. Spočiatku nechcel chodievať bez nej, ale rýchlo si zvykol na veľký pozemok plný dier a tlejúceho lístia.
Dnes musí ísť Vlasta po lieky do blízkeho mestečka. A chcela by zohnať prvé číslo nového literárneho časopisu. Otvára počítač, skontroluje, kto na facebooku má z jej priateľov narodeniny, zistí, že dnes nikto, pozrie sa na mailové správy a vpustí psa, ktorý napáchol vonku akousi psinou. Večer ho musí osprchovať. Odpovie na maily a ide si urobiť raňajky.
Keď sa o dve hodiny z mestečka vracia, tlačí sa jej do hlavy výstup s mužom v bočnej ulici. Dobre vedela, že stojí pol metra vzadu za čiarou. Veď to bolo len päť minút, kým za rohom kúpila obálky! Načo sa postavil tesne za ňu? Akoby mohla za to, že ho z druhej strany zabarikádovalo akési terénne auto.
No jasné, žena!
Mačo nadutý. Najradšej by mu tú jeho sivú bradu vyšklbla. Predstavila si, ako by k nemu skočila, schmatla ho za bradu a mykla. Začala sa tomu smiať.
Ešte sa bude rehotať… mrmlal muž a ona sa nedokázala zastaviť. Už-už videla, ako sa muž zapotáca, spadne a koniec brady si namočí do kaluže, čo zostala po nočnom daždi. Rýchlo odomkla auto a nasadla. Vlastne by sa mu mala ospravedlniť, ale neospravedlní. Nemal povedať, že sa rehoce.
Vysmiata stiahne okienko a bradatému zakýva. Vyjde na hlavnú cestu a teší sa, že je vonku tak krásne. Dokonca má po dlhom čase chuť spievať. Tých pár kilometrov do dediny jej predsa nepokazí jeden uhundraný chlap. V polovici cesty sťahuje okno, do auta sa vtlačí smrad hnoja z družstva pri ceste. Tiež mohla počkať ešte dvesto metrov.
A just mám rada hnoooj! zakričí do otvoreného okna.
Muž z bočnej ulice ju práve predbieha.
Je to možné? Ten chlap sa asi zbláznil. Hádam nejde za ňou kvôli jednému hlúpemu zaparkovaniu!
Ale nie, chvalabohu, uháňa ďalej.
A just mám rada hnoj! zakričí do okna ešte raz, hoci hnoj už dávno necítiť, smrad vyfrnkol z auta tak rýchlo ako vošiel. Rozosmeje sa a zisťuje, že si na túto rovinu s hrádzou po boku za tých pár mesiacov privykla. Keď tadiaľto išla prvý raz k deťom, pomyslela si, že by nechcela bývať tak blízko toľkej vody. Ten pocit, že za hrádzou, len čosi dvesto metrov, tečie mohutný Dunaj, jej spočiatku naháňal strach. Teraz jej hrádza pripomína tú z detstva, na ktorej rástli agáty a moruše. No áno, tá dávna hrádza bola oproti tejto iba detskou hračkou. Počas teplých letných večerov slúžila ako korzo. Schádzalo sa ňou po kamenných schodoch až dolu k Váhu. Keď bolo koryto plytké, rybinu bolo cítiť až v domoch za hrádzou. Prekvapilo ju, že si teraz spomenula na jeden z tých domov a jeho zelenú bránu, za ktorou stávala Terina vždy, keď ona išla okolo. Často rozmýšľala, prečo dali psovi také čudné meno.
Rádio Európa hrá Robbieho Williamsa. Je šťastná a svojím šťastím aj trochu zaskočená. Po toľkých smutných mesiacoch sa zrazu vylúplo ako vajce zo škrupiny. Zatvorí okno, vchádza už do dediny. Kým si zvykla, že za dvojjazyčnou tabuľou treba po pár metroch odbočiť prudko doľava! Spočiatku odbočku viac ráz minula, pomýlil ju chodník k rozostavaným domom. Teraz sa tomu smeje. Vezie sa po svojej ružovo rozkvitnutej ulici, ktorá ani nemá meno. Vlastne žiadna ulica v tejto malej dedinke nemá meno. No každá z nich má svoju dušu. Minule jej susedka z ľavej strany povedala, že Zsuzsike zo žltého domu sa konečne narodilo dieťa a že sa teší celá ulica.
My všetci tešíme! radostne vyhadzovala rukami.
A keď išla minule z obchodu, akýsi muž v aute jej zamával. Zrejme ju tu už všetci poznajú. No na čo sa vždy najviac teší, je pocit, že nemusí hľadať miesto na parkovanie. V meste to bol často veľký problém, najmä v podvečer. Pred svojím domom má teraz miesta na tri autá.
Ejha.
Asi len na dve.
Na chodníku stojí auto muža, ktorý ju pred chvíľou predbiehal. Áno, je to on. Nazerá do dvora spoza plota a dokonca opatrne skúša otvoriť bráničku.
Zastala za ním.
Zasa vy?
Už to tak bude…
Sledujete ma?
Bývam tu.
Tu? Na deväťdesiatosmičke?
Mhm. Aj vy tu bývate? Chce byť vtipná.
Ak ste Viola Nová, prišiel som vám namontovať tie prechodové lišty.
Vlasta…
Prosím?
Vlasta Nová.
Aha… áno. Vlasta.
A nemali ste prísť až popoludní?
Mal. Niečo mi však do toho prišlo, som tu skôr…
Tak poďte ďalej.
Len si zoberiem materiál, mrmle a berie si z auta drevené lišty a veľkú tašku s náradím.
Vlasta položí nákup, odomkne bráničku, znovu zoberie košíky a kráča k vstupným dverám. Sú v zadnej časti domu. Trochu sa hanbí za neupravený pozemok. Hlina pri žumpe stále sadá, v suchých trsoch trávy sa usadili chumáčiky minerálnej vlny, ktorú vyzobávajú spod strechy vtáky, pri susednom múre má opreté tri veľké čierne vrecia s polystyrénom, na betóne pod kuchynským oknom je stále kopa hliny s kúskami rozbitých tehál a ona si tu kráča po širokých doskách ako po móle, obe ruky plné nákupu a mačo nadutý za ňou. Do toho všetkého šteká pes, ktorý vyskakuje na vchodové dvere z vnútornej strany.
Musíte trošku počkať, zatvorím ho do zadnej izby, povie Vlasta a kladie koše na zem. Muž cúvne a nepohnute stojí. Vlasta opatrne odomyká a otvára dvere len na pár centimetrov, aby prestrčila ruku a schmatla psa za šiju. Podarilo sa. Opatrne sa vtisne dnu, nohou zakopne dvere, ťahá za sebou štekajúceho psa, pohladká ho po hlave a zatvorí ho do svojej izby. Chvíľu na neho vrčí spoza dverí, lebo vie, že takto ho najlepšie upokojí. Najprv vrčí výstražne, potom láskavejšie, až pes naozaj stíchne. Mačo medzitým vchádza do predsiene, okrem svojho náradia a líšt nesie aj nákup a skladá ho pri komode. Teraz sa díva začudovane na ňu.
Máte ťahy ako moja bývalá žena, povie a Vlaste sa na chvíľočku chce zdať, že sa usmial, no pod fúzmi to nie je vidno. Ale rozjasnia sa mu oči.
Vyzúvať sa nemusíte, hovorí mu.
Muž pokýve hlavou a rozloží sa v predsieni.
Pílku som si nechal vonku, budem občas vybiehať.
Uvarím vám kávu?
Muž zdvihne plecia, ale nebráni sa. Čupne si do dverí medzi kuchyňou a predsieňou a púšťa sa do merania. Padá naň svetlo z bočného kuchynského okna a Vlasta si uvedomuje, aké má krásne ruky. Porastené hustými čiernymi chĺpkami, šľachovité, s dlhými prstami.
Muž čupí presne pri skrinke, na ktorej stojí kávovar.
Chcela by som vám uvariť tú kávu.
Tak teda dobre, povie a ďalej sústredene pracuje.
Keby ste ma len na chvíľočku pustili ku skrinke, postavím sa tu, hneď skraja. Môžem?
Muž sa posunie doprava.
Vlasta rýchlo mení vodu v nádržke, zapína kávovar a dávkuje do držiaka kávu, ktorú najprv pomelie v ručnom mlynčeku. Ponáhľa sa, lebo je jej nepríjemné, že muž kľačí pri jej nohách. Cíti sa obmedzene. Rýchlo podsúva pod trysku šálku a očami magnetizuje svetielko, ktoré sa konečne zeleno rozsvieti. Stláča spúšťač a v kuchyni sa začína šíriť príjemná vôňa. Konečne sa Vlasta upokojí. Nesie šálku s kávou na stôl.
Cukor? Mlieko?
Nič, iba kávu, zamrmle muž, vybehne von, odreže z lišty a vráti sa. Zapasuje ju, zatlačí a odloží náradie. Vstane a posadí sa k stolu. Je mu teplo. Ani si nestihol dať dolu ľahkú vetrovku.
Máte tu prekúrené, vraví.
Viem, musím poriadne kúriť, aby do leta vyschli steny. Potom sa bude zatepľovať. Ale dajte, zavesím vám vetrovku na vešiak.
Muž pije kávu, vyzerá pokojne, akoby sedel u seba doma. Vlasta už jednu kávu ráno mala, ale teraz zrazu vstane a varí si druhú. Tak veľmi chce piť kávu s niekým! Rýchlo si dáva do nej smotanu, no keď si donesie svoju šálku na stôl, muž práve dopíja posledný dúšok a odchádza robiť lišty k ďalším dverám.
Ďakujem, povie. Potom si kľakne k svojej práci, vymeriava, odbieha von odrezať z latiek potrebnú dĺžku, primeriava a napokon zapasuje lištu na svoje miesto.
Zdá sa, že to budete mať raz-dva hotové, povie Vlasta, lebo sa cíti hlúpo, že tu len tak nečinne sedí, pije kávu a muž mlčky robí svoju prácu. Spomenie si na Viktora, ktorý sa pri robote občas s vecami rozprával, niekedy im aj nadával a vyhrážal sa im. Napokon sa mu však vždy podarilo robotu zdarne dokončiť. Aj on mal krásne ruky. Nemal ich až také kostnaté, ani prsty nemal bohvieaké dlhé, ale dokázal hrať takmer na všetky hudobné nástroje. Raz povedal, že ľutuje každého, kto nemá hudobný sluch.
To je ľahká robota, povie muž a Vlaste sa zdá, že sa prvý raz usmial.
Viete hrať na hudobnom nástroji?
Muž prekvapene zdvihne hlavu.
Nie, neviem spievať, ani nehrám na žiadnom nástroji, dodá a búcha dreveným kladivkom po lište, aby zapadla medzi drážky.
Prepáčte, ani neviem, prečo sa pýtam. Len som si spomenula na svojho muža.
On je hudobník?
Nie, on hrával len tak. Pre seba a pre mňa. Už nežije.
Aha… muž skloní hlavu a ticho pracuje. Jeho ruky presne vedia, čo a kde uchopiť, sú ako dobre zohratý nástroj. Vlastne je úplne jedno, či má človek sluch, či vie maľovať alebo vyrezávať z dreva, rozmýšľa Vlasta. Tento muž robiaci lišty má svoj vlastný spev. Uvedomí si, že tam na parkovisku možno stačilo, keby neboli čiary. Ani by nezbadal, či zaparkovala podľa predpisu, alebo mu odhryzla z jeho parkovacieho miesta. Predstaví si, ako mu chcela vyšklbnúť bradu. Aj by sa zasmiala, no v poslednej chvíli sa zháči. Snaží sa spomenúť, či aj pri Viktorovi mala také nutkanie s bradou. Nie, nemala. Vždy, keď ho strihala, tak mu pekne pristrihla aj fúzy, potom bradu a on sa ešte dlho obzeral v zrkadle a tešil sa, že vyzerá mladšie. Náhle ju prekvapili vlastné myšlienky: dokázala by žiť s týmto mužom robiacim lišty? Nie je krajší ani škaredší od jej muža. Vlastne si zrazu uvedomí, že sa naň ponáša. Je rovnako vysoký, ak ráta raňajšie parkovisko, aj rovnako uhundraný. Nevie spievať a hrať na hudobnom nástroji, je však zručný. A má krásne ruky. Zrazu sa zahanbí. Jej muž bol partner do diskusie. S nikým sa nedokázala tak porozprávať. Ako poznala, keď jej niekedy zaklamal! Potom sa vypracoval a dokázal predstierať, že klame. Hnevala sa, keď ho nedokázala prekuknúť hneď od začiatku, keď odlupovala kúsok po kúsku ako z perníkovej chalúpky nános jeho maličkých klamstiev, ktorými si ju doberal. Zrazu má pocit, že ho vidí v zrkadle, ako si obzerá pristrihnuté fúzy s bradou a vykrikuje: o desať rokov mladší! O desať rokov mladší…
Vlaste zovrie hruď, lebo pred týmto neznámym človekom sa predsa nerozplače.
Hotovo, povie muž a začne vkladať náradie do tašky.
Zovretie Vlaste povolí, konečne sa dá nadýchnuť.
A prepáčte za to ráno, bežne to nerobievam… otočí sa k mužovi.
Ten konečne vstáva, oprašuje si kolená, očami hľadá vetrovku. Možno tú vetu ani nepočul.
Vlasta mu zaplatí a ide ho vyprevadiť k bráničke.
Pes z vedľajšej izby vycíti svoju príležitosť a rozšteká sa.