Niekto, ako Milka Zimková nemôže zomrieť. Odkedy sme sa krátko po revolúcii stretli v jednej televíznej relácii, bola stále všade, kde sa dialo niečo dôležité – pracovné či rodinné. Bola výraznou osobnosťou PEN klubového zoskupenia. Jej spontaneita, bystrosť miešaná s dobrotou, bola ako svieži vietor v jednotvárnom porevolučnom stúpaní kariér. Veľa sme sa spolu smiali, aj keď často cez slzy, na hrane komédie a drámy, pretože opravdivé umenie nevzniká mimo tohto rámca. Posledná kniha sa volá príznačne Barvinek – modrý skromný kvietok, ktorý rastie pri krížoch – božích mukách. Táto všeobsiahlosť sveta jej bola vlastná. Intelektuálny potenciál nasávaný večným štúdiom a čítaním, sa nevyhýbal bežnému životu, ktorý pre túto umelkyňu vôbec nebol ľahký. On práve tvorí základ jej monodrám. Nemáme v slovenskej divadelnej tvorbe taký jedinečný typ, ktorý by si predlohu napísal, pripravil ju na vydanie, preklopil ju do scenára, zrežíroval, zmenežoval predstavenie a hru zahral. Divadlo, ako veľký kolos, s mnohými štruktúrnymi prvkami, to bola Milka Zimková. V Prahe bývali jej predstavenia dva mesiace pred jej príchodom vypredané, vo Varšave tiež a Bratislava? Nuž … ako vždy…
Jedinečnosť Milky Zimkovej je neprehliadnuteľná. Jej poviedka Pôjdem pešo cez pšeničné pole, je pre jej naturel, ktorý zasahuje priestor od regiónu po dosky, ktoré znamenajú svet, príznačná. Herečka, ktorá vedela hrať aj „v orchestri“, medzi ostatnými herečkami v dráme alebo vo filme, no v monodrámach bola nedostižná! Umelecká komplexnosť – od spontaneity po intelektuálny výkon – ju vyčerpala a nakoniec dobehla. No ona nemôže odísť, pretože je hlboko v našej ľudskosti, hlboko v každom z nás.
Mária Bátorová