Rút Lichnerová prežila detstvo a ranú mladosť v Dolnom Kubíne. Pracovala ako teoretička výtvarného umenia v Oblastnej galérii v Banskej Bystrici, neskôr v Kultúrnom stredisku a v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici. Vyšli jej knihy V Kremenisku, Šahíziho tabía, Slepá rybka, Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej, Anna Regina a Hostina.
„Stačilo, ak mal niekto vlastný názor, bol potenciálnym nepriateľom,“ hovorí spisovateľka Rút Lichnerová o našej nedávnej minulosti, ktorá podľa nej testovala mieru prispôsobenia aj mieru odporu.
Román Hostina (Marenčin PT) je o láske. Nie však o tej, ktorá rozdáva, ale práve naopak, túži vlastniť. O tomto ľudskom fenoméne rozprávate z rozličných pohľadov. Čo bolo pre vás motívom venovať sa práve tejto téme?
Kniha Hostina je nielen o láske. Rozhodnutie napísať knihu spôsobil náraz na skutočnosť, uvedomenie si nenásytnosti konzumu, stretnutie s rozpínajúcim sa antropocentrizmom ľudí, ktorí sa domnievajú, že môžu všetko, spoznanie arogancie chamtivosti a nekultúry. Kniha je mojím výkrikom a zároveň reflexiou. Pri jej písaní som uvažovala o otázkach vlastnenia a bytia, frommovskom „mať alebo byť“, ale aj o láske a či v nej možno nájsť odpoveď na problém ľudského bytia. Odtiaľ bolo blízko k uvažovaniu o potrebe blízkeho človeka a o vzťahu, ktorý neubíja, ale obidvom partnerom umožňuje rásť. Aj keď sa to v texte vyjadruje paradoxom a túžba po láske sa nenaplní, zmysel má každý okamih, ktorý svojím prežívaním presahuje k transcendentnu. Dôležité je, čo je tu a teraz. Osud nie je neodvrátiteľný. Ak sa spája s predstavou nekonečného blaha v ľudskej budúcnosti, je utopickým snom. Ak s predstavou skazy, malo by to zaktivizovať citlivosť a vnímavosť a mala by nastúpiť odvaha niesť zodpovednosť za udržanie oprát vývoja, na ktorý by doplatili generácie našich potomkov.
Rodinným vzťahom a takzvaným rodovým prekliatiam ste sa nevenovali pri písaní prvý raz. Nesie v nás puto rodiča nezmazateľnú stopu?
Svojimi rodičmi sme určení nielen genetickou výbavou, aj keď s ňou veľmi veľa súvisí. Určení sme ich spôsobom bytia vo svete, ich postojmi, v prípade mojich rodičov aj istou neoblomnosťou, nezávislosťou myslenia, vlastným pohľadom na svet, schopnosťou kritickej reflexie, ich kultúrou súvisiacou s duchovnom, motivujúcou konanie aj rozhodnutia jestvovať, pracovať a pomáhať ľuďom v podmienkach, v ktorých sa ocitli, hoci nechtiac. Počas náletov otec zachraňoval ranených v povstaleckom vlaku, z ktorého ostatní ušli, a potom znovu len zachraňoval svojich rodákov na Orave, kde sa ocitol nie z vlastnej vôle. Štyri spolužiačky z dolnokubínskeho gymnázia na pomaturitnom stretnutí mi povedali, že im zachránil život. U mamy mi nedá nespomenúť spirituálnu čistotu, pravdivosť a spravodlivosť, ktorú si doniesla z rodičovského domu. A intenzívny vzťah k literatúre. V istom životnom okamihu sa deti oddeľujú od rodičov. Neoddelenie by znamenalo infantilitu, večnú nedospelosť. Kultúru rodinného prostredia si celý život nesieme v sebe aj keď, pravdaže, v rôznych obdobiach reagujeme na činy či postoje svojich rodičov rôzne, vývojovým oblúkom sa vraciame späť, bohatší, zrelší. Stopa rodičov ostáva zreteľná, aj keď beháme vlastnými, čo aj strmými a krivolakými cestičkami.
A čo vzťah muža a ženy, respektíve akýkoľvek partnerský vzťah? Tiež nás nezmazateľne ovplyvní?
Ovplyvní nás všetko, čo prešlo naším vnútrom. Partnerský vzťah nesporne patrí k intenzívnym vnútorným skúsenostiam. Myslím však, že odpoveď na vašu otázku je dosť zložitá a má viacero vrstiev, ako aj nejednoznačnosť vzťahov a rozporuplnosť charakterov. O tom by mohla byť ďalšia kniha, aj keď na túto tému sa ich už niekoľko napísalo.
Zostaňme však ešte pri románe Hostina. Na pozadí zauzlených ľudských príbehov vyskladaných do mozaiky sa v ňom odohráva naša história. Akoby sa prostredníctvom dvoch generácií dívala súčasnosť do zrkadla nedávnych dejín. Ako sa dnes pozeráte na časy minulé?
Bola to stagnujúca doba a my všetci sme boli jej súčasťou. Po skončení vysokej školy som krátko pracovala v banskobystrickej galérii, odkiaľ ma zlanárili do Banskej Štiavnice. Náraz na skutočnosť bez pôdy pod nohami sa dal vydržať len tak-tak. Až po uši som sa ocitla v systéme, ktorý človeku viac či menej zjavne vtláčal poslušnosť a závislosť. S týmto zistením sa bolo treba vyrovnať a hľadať cestu, ako neprísť o svoju integritu. Spôsob prežitia s groteskou, iróniou a čiernym humorom som objavila neskôr. Podarilo sa uskutočniť niekoľko výstav, ktoré inšpirovali k činom ďalších priaznivcov umenia. Dalo sa nepodľahnúť zdanlivej pozlátke úspechu či postov, pracovať, napríklad v múzeu zachrániť zbierku vzácnych ľudových drevorezieb pred plesňou a červotočom, dostať ju cez konzervačné dielne na podstavce v expozícii múzea, čo bola dosť veľká drina, mala však zmysel. V Hostine sú presahy do bližšej i vzdialenejšej minulosti. Trauma z päťdesiatych rokov spojená s politickým prenasledovaním môjho otca zostala traumou. Vplývala na psychiku aj na život členov rodiny. Motívy z obdobia konca monarchie mali ozrejmiť súvislosti s jestvovaním v stredoeurópskom priestore. Motívy s osídľovaním severnej Oravy rezonovali s ľudskou prapodstatou, otvárali zdeformované ľudské vnútro, prepadliská podlosti, nenásytnosti, chamtivosti. Pôvod a príčiny zla. Môj prístup k udalostiam z histórie je značne subjektívny. No intuícia mi hovorí, že vypätá subjektívnosť má schopnosť odkryť zrnká objektívnej pravdy.
Vo svojom písaní idete pod povrch vecí, hlboko do ľudského vnútra. A to nielen človeka ako jednej bytosti, ale celej spoločnosti, keď napríklad, ako sama píšete, „prenasledovaní sú prenasledovaní nevinne“. Hovorí sa, že človek si je strojcom vlastného šťastia. Platí táto veta aj pre tých, ktorí boli odsúdení len vďaka svojmu pôvodu?
Ono sa k tomu vždy ešte niečo prišilo. Stačilo, ak mal niekto vlastný názor, bol potenciálnym nepriateľom. Ten, kto vyčnieva, dostane latou po hlave. Tak to bolo odjakživa.
https://dennikn.sk/551029/osud-nie-je-neodvratitelny/