„Hodili ma, bože, na tento svet // do plachty smútku zabalili // do duše diamant, do ruky husle…“ tak sa začína báseň Ramina Dezidera Bangu z jeho staršej zbierky Rozhovory s nocou (Smena 1970).
Banga je jeden z prvých rómskych básnikov, ktorí obohatili slovenskú poéziu o zvláštne nazeranie na svet. Delí sa s čitateľom o zážitky z detstva, inšpiruje ho ľudová tvorba jeho súputníkov. Jeho imaginácia nepozná medze, je „plná zázračna, spontánnosti, hravosti i dráždivej zmyselnosti“.
Vracia sa do detstva, aby poodhalil prírodný svet, ťažký život Cigánov, ale i sny, ich farebnosť, tajomno, mytológiu a romantiku dlhej predlhej cesty, ktorá sa nikdy neskončila.
Mám v svojej knižnici pár jeho zbierok, ale najviac mi učarovala útla knižôčka Rozhovory s nocou a v nej dlhšia meditácia „Ľud s tvárou slnka.“ Je to poetické zosobnenie putovania Cigánov dejinami, možno trochu zidealizované, ale i kruté, no predovšetkým plné porozumenia a pokory, vlastností, ktoré zvlášť dnes chýbajú a sú tak veľmi potrebné.
Ó Cigáni, hrdí ako čierny mramor!
V prachu ciest sa rodia,
v prachu ciest umierajú.
A ďalej: Spev je náš čierny chlieb
A husle máme radšej
Ako svoje hlavy
Poézia je pojítkom medzi ľuďmi bez rozdielu a Slovensko má šťastie, že Dezider Banga reflektuje cigánsku dušu, „brlôžkovitú živočíšnosť tepajúcu krvou“ – ako o jeho poézii napísal Štefan Moravčík.
Predlhá bola cesta Rómov z Indie až k nám, plná záhad, zastavení, zákrut i návratov. Ale aj farebnosti, iskier a ohňa, tragiky, lásky, romantiky i metafizyky. To všetko je cítiť v Bangovej poézii. Obohacuje gádžov aj cigánov a cez preklady ďalšie národy, je súčasťou rôznofarebného vejáru modernej slovenskej poézie.
Keď som zostavoval výber 23 slovenských básnikov, aby v preklade Shardy Yadav do hindštiny vyšli v indickom vydavateľstve Pitambar v Dillí (Contemporary Slovak Poems, 2008), Dezider Banga tam chýbať nemohol.
Ladislav Volko