Ján Tazberík
*1950, Rimavská Sobota
člen SC PEN, Spolku slovenských spisovateľov
v rokoch 1965– 1968 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Rimavskej Sobote, v rokoch 1971 – 1976 filozofiu na filozofickej fakulte UK v Bratislave. Neskôr pracoval v rôznych vedeckých, pedagogických a menežérských funkciách a pozíciách (Výskumný ústav kultúry v Bratislave, Literárnovedný ústav SAV, Filozofická fakulta UK). V rokoch 1994 –1995 a potom1998 – 2012 bol generálnym riaditeľom Národného osvetového centra. Od roku 2013 je tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov. Debutoval básnickou zbierkou Pramene svetla (1977), ďalej vydal zbierky Rozpätie jasu (1983 – prémia Literárneho fondu)), Interpunkcia svetla (1990), Spod hladiny kameňa (2012), Spodný bod svetla (2O14), ktorá získala výročnú cenu Spolku slovenských spisovateľov a výročnú prémiu Literárneho fondu.
Ján Tazberík vie obdivuhodne a jasne vymedziť svoj pocit v slovách a možno až v tichých nad-slovách. Dokáže byť verbálne zdatný a koncentrovane čistý. A preto i tú „mágiu času“ svojho života je schopný rozatomizovať do akéhosi iba jemu vlastného, čarovného poznania zmyslu vecí. A nakoniec, je tu i tá blízkosť mysticky tajomného a nikým dostatočne nepomenovaného dychu smrti, ako stavu konečného rozuzlenia: čím sme a možno tým, čím sme vlastne chceli byť. A práve preto tu – a práve na tomto mieste, básnikovi ide z pohľadu vlastného bytia o to pravdepodobné, každodenné a dosiahnuteľné… a i o to možno! Je tu prítomný aj ten povestný úsmev cez prizmu pominuteľnosti, zjavuje sa tu tajomstvo nehy každodenného prebývania s milujúcou osobou.
Ireney Baláž, Knižná revue 12/2015