Trnavská poetika, cyklus troch tohtoročných stretnutí s literatúrou v starobylej Trnave, sa začala v letný podvečer (12. júla) v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho. Po vydarenom štarte sa 21. septembra pripomenula v štúdiu Divadla Jána Palárika a 25. októbra v knižnici Trnavskej univerzity. Okrem Štefana Kuzmu a Paľa Tomašoviča, ktorí nielenže rozprávali o svojej tvorbe a čítali zo svojich diel, ale aj všetky tri akcie moderovali, sa na nich zúčastnili aj spisovatelia Miroslav Danaj, Zlata Matláková, Jozef Heriban, Vladimíra Komorovská, Milan Richter a Erik Ondrejička. A hudbou k dobrej atmosfére prispeli Pavel Opatovský s Lacim Pagáčom, Jana Andevská a Miloš Železňák.
Organizátorom cyklu Trnavská poetika bolo Slovenské centrum PEN s podporou Fondu na podporu umenia. K tomuto projektu sa prihlásili aj Trnavský samosprávny kraj, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, Divadlo Jána Palárika v Trnave, Klub priateľov Trnavy, Mesto Trnava a Univerzitná knižnica Trnavskej univerzity. Táto myšlienka oslovila mnohých, čo sa prejavilo aj na návštevnosti jednotlivých akcií a ich publicite.
Cyklus Trnavská poetika bol venovaný nielen súčasnej slovenskej poézii a próze ale aj pripomenutiu si dvoch významných slovenských básnikov, ktorí si s Trnavou tykali, premieňali ju na verše. Jedným z nich bol Miroslav Válek (tento rok uplynulo 25 rokov od jeho smrti) a druhým Ján Stacho s jeho nedožitými osemdesiatinami. Obaja sa v Trnave narodili, prežili tu svetovú vojnu, obaja sa (každý po svojom) vyrovnávali s obdobím, ktoré v mierových časoch poznačilo ich životy. U Válka natoľko, že je to poznať na jeho poézii, na veršoch pred Moskvou a po nej, bez politiky a s ňou. Možno aj preto na fotkách s vládnucimi komunistami Válek vyzeral smutný aj vtedy, keď sa usmieval. Smutný ako Stacho, keď ho zdravotný stav uväznil v bratislavskom byte, keď sa mu svet zrútil a svetlá pohasli. Obaja však zostali básnikmi, na ktorých sa v Trnave nezabúda.
A práve pri spomienke na Válka a Stacha (na minulý režim) moderátori Trnavskej poetiky nezabudli pripomínať význam Slovenského centra PEN a najmä P.E.N. International, svetovej komunity autorov, organizácie na obranu slobody slova a ľudských práv, na podporu utláčaných spisovateľov kdekoľvek na svete, čo na druhom stretnutí podčiarkol aj Jozef Heriban, prezident SC PEN.
Literáti na jednotlivých podujatiach predstavovali svoje diela, zneli tu verše, ukážky z prózy, hovorili o potrebe čítať, publikovať, o živote, tvorbe, úspechoch i sklamaniach, o farbách sveta… A o svojom vzťahu k vežatej Trnave, o vánku nad rovinou, ale aj o láske a statočnosti, o stále živých posolstvách, ale o Kafkovom zámku, ku ktorému ani dnes nevedie cesta… Rozprávalo sa o prepínaní medzi odbornými textami a umeleckou tvorbou, o často odlišných zamestnaniach tvorcov, vrstvách, cez ktoré si poézia či próza hľadá svoju cestu. Ale aj o kongresoch spisovateľov na ktorých sa besedujúci autori zúčastnili alebo zúčastnia; Svetovom kongrese básnikov v Prahe, Kongrese spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, Svetovom kongrese P.E.N. International v Španielsku. A Milan Richter aj o zákulisí Nobelovej ceny za literatúru a tohtoročnom ocenení pre Boba Dylana…
A pri pohári vína s účastníkmi stretnutí a čitateľmi najmä o tom, že Trnavská poetika by aj v budúcom roku mala nabádať k premýšľaniu, aby čo najviac ľudí vnímalo svet a svoje mesto ako čosi, na čom im záleží…
Štefan Kuzma