Video-konferencia členky Výboru SC PEN Márie Bátorovej venovaná kunsthistorikovi Tomášovi Straussovi
Dňa 14. apríla 2021 sa uskutočnila vedecká a spomienková online konferencia k nedožitej deväťdesiatke slovenského a európskeho kunsthistorika Tomáša Štraussa (Budapešť 1931 – Bratislava 2013). Konferencia bola realizovaná pod záštitou Slovenského centra PEN, Ústavu svetovej literatúry SAV a Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií BISLA.
Miestnosť Richarda Rortyho (BISLA), kde sa nachádza autentická knižnica Tomáša Štraussa, ožila hneď po Štraussovom úvodnom slove k „posratému“ 20. storočiu (monografia Toto posraté 20. storočie bola ocenená Cenou SC PEN v roku 2006). V interview s Iviciou Ruttkayovou z roku 2011 Tomáš Štrauss ukazuje v plnom svetle, čo so sebou obnáša pokrok, moderná kultúra a umenie až do zlomového bodu vstupu do nového storočia.
Na dodnes rezonujúce dielo Tomáša Štraussa, ktorý si počas života vyslúžil prívlastky provokatívny a kontroverzný autor, nadviazala hlavná organizátorka konferencie, Mária Bátorová. Zdôraznením Štraussovho myslenia namiereného proti pseudoteóriám, slovnému manierizmu a tzv. vedeckosti Bátorová priblížila profil ikony modernej kunsthistórie so zdôraznením výrazných interdisciplinárnych presahov vo vedeckom prístupe.
Samuel Abrahám následne vymedzil štyri rozmery, cez ktoré vníma osobnosť Tomáša Štraussa. Popri osobných spomienkach a rozhovoroch popretkávaných priateľskými hádkami je to najmä reflexia hodnotných esejí o umení, Štraussovej spätosti s Košicami a modernou, ale aj kritický prístup k politologickým a filozofickým úvahám, na ktorých sa výrazne podpísali celospoločenské aj osobné zlyhania tvoriace súčasť Štraussovho „posratého“ 20. storočia.
Konferencia sa uskutočnila v dvoch blokoch, v rámci ktorých si verejnosť mohla vypočuť referáty vedeckého či spomienkového charakteru, počnúc príspevkom Daniela Grúňa, Andrey Euringer Bátorovej, Vladimíry Büngerovej, Milana Knížáka, Lászla Bekeho, Tibora Ferka, Ľubomíra Ďurčeka, Alexa Mlynárčíka a končiac spomienkami Jána Budaja na životné peripetie Tomáša Štraussa ako jednej z najvýraznejších osobností alternatívnej kultúry v strednej Európe.
V Štraussovej reflexii umenia a kultúry 20. storočia, teda v čase úplného rozkvetu modernej civilizácie, ale aj v dobe za sebou idúcich diktatúr, je dominantným subjekt, ktorý pociťuje ambivalentnosť vzťahu medzi súkromnou a verejnou sférou, na čo reaguje špecifickým spôsobom často čeliacim verejnému neprijatiu. Tomáš Štrauss v Metamorfózach umenia 20. storočia (2000, 175) naznačuje, že jeho hodnotiace súdy budú prípustné iba pre určitú skupinu ľudí nahliadajúcich na spoločnosť rovnakou optikou ako on sám. „Koncentrácia na vlastné ja a na vlastné, hermeticky uzatvorené ,istoty‘, dostupné napokon iba rovnako naladeným privržencom, sa obvykle objavuje tam a vtedy, kde obklopujúca nás skutočnosť je sama osebe už kontroverzná a neprehľadná. Sigmund Freud napísal Ich und Es v roku 1923, t. j. v čase rúcajúcej sa starej monarchie a všetkých doteraz platných všeobecných kritérií a hodnôt. Pravdepodobne je to aj prípad súčasného Slovenska.“
Špecifická dikcia kunsthistorika Tomáša Štraussa bola definovaná perspektívou vyradeného, politicky nespoľahlivého teoretika s tristným osudom, ktorý mu „napravila“ až emigrácia, no v domácom kultúrnom prostredí sa naďalej a celkom zámerne nedostával do zorného poľa verejnosti. Azda aj preto jeho celoživotné dielo ako súčasť tzv. paralelnej kultúry smeruje práve k základným ontologickým otázkam vzťahujúcim sa na podstatu človeka a jeho existencie vo svete, špeciálne v jeho periférii.
Tomáš Štrauss pristupoval k výtvarnému umeniu ako k historickému materiálu, cez ktorého estetiku dokázal mnohokrát charakterizovať dobu v oveľa väčšej hĺbke v porovnaní s rozsiahlymi politologickými analýzami. Za umením totiž videl možné východisko z psychosociálnej civilizačnej krízy 20. storočia, keďže práve kutlúrna sféra podľa Štraussa nahrádza neexistujúcu a zakázanú opozíciu v totalitárne riadených spoločnostiach. K umeniu tak pristupoval s ohľadom na dobové súvislosti a medzinárodný kontext ako aktívny kritik a glosátor umeleckého i celospoločenského diania 20. a následne aj 21. storočia.
O tom, že Štraussova potreba písať o smere, ktorým sa uberá moderná spoločnosť, je rovnako aktuálna aj v súčasnosti, svedčí opätovný záujem o jeho metodologické prístupy, interpretačné modely, výrazne zasahujúce aj do oblasti literárnej komparatistiky, a spoločensko-kultúrne východiská vymedzené v autorských spisoch a monografiách Umelecké myslenie (1962), Umenie dnes. Pokus o kritickú esej (1968), Neoplasticizmus (1971, skartované) Umenie a budúcnosť (1972), Slovenský variant moderny (samizdatový rukopis, knižne v roku 1992), Zwischen Ostkunst und Westkunst. Von der Avantgarde zur Postmoderne (1995), Metamorfózy umenia 20. storočia (2000), Zo seba vystupujúce umenia (2003), Toto posrané 20. storočie (2006), Toto čudesné 21. storočie (2011), O myslení a nemyslení. Eseje 2010 – 2011 (2011) a i. Viaceré z uvedených monografií sa dnes aj vďaka zásluhám medzinárodného tímu AICA a prekladom stávajú hodnotnou súčasťou globálnej kritiky umenia. O súhrnnej antológii spisov Tomáša Štaussa, doplnenej o autentický archívny materiál, ktorá vyšla v roku 2020 v angličtine pod názvom Beyond the Great Divide. Essays on European Avant-gardes from East to West, rozprával v rámci vedeckého bloku jeden z jej editorov, Daniel Grúň.
Andrea Euringer Bátorová priblížila paradigmu Ostkunst v diele Tomáša Štraussa cez skicu vývoja iného a napriek tomu rovnakého umenia na základe porovnania materiálu umenia Západu a Východu. Ide o pojem, ktorý vznikol ako reakcia na výstavu Westkunst a ktorý bol neskôr integrovaný do Štraussovej významnej monografie Zwischen Ostkunst und Westkunst. Von der Avantgarde zur Postmoderne (1995). Vladimíra Büngerová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia SNG, aktualizovala skartovanú Štraussovu monografiu Neoplasticizmus (1971) v nových súvislostiach. Vedecký blok bol zakončený podnetnou diskusiou, naznačujúcou ďalšie pokračovanie konferencie v poobednom bloku, ktorý tvorili osobné spomienky Milana Knížáka na Tomáša Štraussa ako „blúznivca slovenských hôr“, noticka Tibora Ferka k Štraussovmu curriculu, úvaha Ľubomíra Ďurčeka o Štraussovi ako o performerovi, reflexia doby cez osobnosť Tomáša Štraussa od Alexa Mlynárčíka či spomienkový portrét Tomáša Štraussa v kontexte alternatívneho kultúrneho a politického diania očami Jána Budaja.