Básnika, publicistu a aktivistu Dezidera Bangu netreba predstavovať. Už dávno je súčasťou básnického neba slovenskej a rómskej poézie. A v rokoch, keď iní skladajú knižky zo svojich predchádzajúcich prác, on akoby chytil nový dych, nové inšpirácie.
Vytvára nové polemiky sám so sebou, so svetom, ktorý ho obklopoval, vracia sa k prvým kontaktom s domovom, s mamou a otcom, k prapodstatám svojho bytia. Ale stále sú jeho verše plné hravosti, cigánskeho zázračna, presahom minulosti, v ktorej hľadá a nachádza odrazové mostíky k novému hľadaniu, vychádzajúc z reality i iracionality, ktorú sa snaží pochopiť a opísať.
Dráždivá zmyselnosť dlhodobo prítomná v jeho počiatočnej tvorbe, neraz ustupuje realistickým dotykom so známymi vecami, osobami, prírodou…reflektuje návraty, aby ich povýšil na totemy, ktoré sú pevnou súčasťou jeho antropologického kódu. Úcta k pozitívnym hodnotám bytia, k veciam prostým, poukazuje vnímavému čitateľovi na jednu z možných ciest.
Družnosť i súdržnosť v časoch zlých, ale aj dobrých, je merítkom jeho vesmíru. V jeho zbierkach je možné vystopovať dejiny osudu rómskeho etnika, ale i individuálne peripetie vlastné, svojich najbližších i tých, čo žijú vzdialenejšie od centra jeho existencie. Radosti i krutosti sú poprepájané tak, ako ich prináša život.
Minulosť ďaleká i blízka vchádza do súčasnosti, aby sme na ňu nielen nezabúdali, ale aby nám pripomenula naše poslanie v tomto hodnotovo rozparcelovanom svete. Robí tak s láskou, úctou k Najvyššiemu, ktorý je mierou nielen autorových vecí, naprieč generáciám Cigánov i Gadžov. Tak to bolo vždy a tak to bude aj po nás. Keď vyšla objemná kniha jeho poézie v slovenčine a rómčine (prekladal sám autor) Le Khamoreskere čhavora / Slniečové deti (2012), nezaznamenali sme na ňu skoro žiadne ohlasy, hoci ide o prelomovú knihu a to nielen v tvorbe Dezidera Bangu.
Nepripomenula iba prierez dlhoročnej tvorby básnika v dvoch jazykoch, nenastavila iba zrkadlo pretrvania jeho poézie do súčasnosti, nepoukázala iba na ekvilibristiku autorovho prekladu do rómčiny, ale hlavne, priniesla básnické posolstvo sily výpovede o časoch druhej polovici XX. a začiatkov XXI. storočia. Siločiary tohto posolstva vnímame všetci bez rozdielu, iba treba chcieť načúvať, dotknúť sa jeho čarovnej sily.
„Nie je dôležité, či prehadzuješ// z dlane do dlane žeravý uhlík dňa,// ale oveľa významnejšie je posolstvo//ktoré prinášaš.“ – „ Nane gruntošno, te prekočhidkeres// andar e burňik ande burňik o jagalo angaroro diveskero,// jakhkamputneder hi oda sikaves paleder, // so anes tuha.//– povie básnik v básni Rezonancia (s.234 – 235).
Lyrik Banga naďalej pláva, kráča, letí priestorom svojho vesmíru, dokonca neraz zvyšuje obrátky, cigánskou hudbou posmelený s obdivom k prírode, ktorá jediná svojimi nekonečnými právami obopína ľudské srdcia a duše. Treba jej veriť, treba ju neraz nasledovať, neubližovať jej, ale chápať jej práva, pretože sú večné. Vesmírna odysea v nás.
Dezider Banga túžobne hľadal, reflektoval prežité. Pripravil ďalšie poetickú správy o svojej ceste životom. Farebnosť, spontaneita, ale i prikrášľovanie i naivnosť v obrazovom stvárnení, spomienky na básnikov mikrosvet – Hradište s celým batohom životných reflexií.
Väčšia príklonnosť k realite, k mŕtvym, ktorí žijú svojimi životmi, aby nám ukazovali cestu. Krčiažky so živou vodou (2014), Láska je srdcom vesmírneho zvona (2016), Láska k zlatučkému nebíčku (2018) a Trio (Banga, Klat, Hrmo) (2018) – sú ich názvy.
Česť jeho pamiatke!
Ladislav Volko