Básnika a aktivistu Dezidera Bangu (80) netreba predstavovať. Už dávno je súčasťou básnického neba slovenskej a rómskej poézie.
Jeho verše sú plné hravosti, cigánskeho zázračna, presahov minulosti, v ktorej hľadá a nachádza odrazové mostíky k novému hľadaniu, vychádzajúc z reality i iracionality, ktorú sa snaží pochopiť a opísať. Dráždivá zmyselnosť dlhodobo prítomná v jeho počiatočnej tvorbe, neraz ustupuje realistickým dotykom so známymi vecami, osobami, prírodou… Reflektuje návraty, aby ich povýšil na totemy, ktoré sú pevnou súčasťou jeho antropologického kódu.
Úcta k pozitívnym hodnotám bytia, k veciam prostým, poukazuje vnímavému čitateľovi na jednu z možných ciest. Družnosť i súdržnosť v časoch zlých, ale aj dobrých, je meradlom jeho vesmíru. V jeho zbierkach je možné vystopovať dejiny osudu rómskeho etnika, ale i individuálne peripetie – vlastné, svojich najbližších i tých, čo žijú vzdialenejšie od centra jeho existencie.
Radosti i krutosti sú poprepájané tak, ako ich prináša život. Minulosť ďaleká i blízka vchádza do súčasnosti, aby sme na ňu nielen nezabúdali, ale aby nám pripomenula naše poslanie v tomto hodnotovo rozparcelovanom svete. Robí tak s láskou, úctou k Najvyššiemu, ktorý je mierou nielen autorových vecí, ale všetkých generácií cigánov i gádžov. Tak to bolo vždy a tak to bude aj po nás.
Keď vyšla objemná kniha jeho poézie v slovenčine a rómčine (prekladal sám autor) Le Khamoreskere čhavora / Slniečkové deti (2012), nezaznamenali sme na ňu skoro žiadne ohlasy, hoci ide o prelomovú knihu, a to nielen v tvorbe Dezidera Bangu.
Nepripomenula iba prierez dlhoročnej tvorby básnika v dvoch jazykoch, nenastavila iba zrkadlo pretrvania jeho poézie do súčasnosti, nepoukázala iba na ekvilibristiku autorovho prekladu do rómčiny, ale hlavne, priniesla básnické posolstvo sily výpovede o časoch druhej polovici XX. a začiatkov XXI. storočia. Siločiary tohto posolstva vnímame všetci bez rozdielu, iba treba chcieť načúvať, dotknúť sa jeho čarovnej sily.
„Nie je dôležité, či prehadzuješ // z dlane do dlane žeravý uhlík dňa, // ale oveľa významnejšie je posolstvo, //ktoré prinášaš,“ povie básnik v básni Rezonancia.
Lyrik Banga naďalej pláva, kráča, letí priestorom svojho vesmíru, dokonca neraz zvyšuje obrátky, cigánskou hudbou posmelený s obdivom k prírode, ktorá jediná svojimi nekonečnými právami obopína ľudské srdcia a duše. Treba jej veriť, treba ju neraz nasledovať, neubližovať jej, ale chápať jej práva, pretože sú večné. Vesmírna odysea v nás.
Ladislav Volko