Výber z poézie členky SC PEN, Viery Benkovej
.
Nočná etuda
.
V dutine stromov a v dužine sklovitej duly,
z večera do rána dozrievajú nočné etudy.
Telo im tvaruje láskavý pohľad záhradníka,
v jeseni dozrievajú do svojej pravej podoby…
Z noci do rána, z úsvitu jemne prýštiacej zory,
listujúc s vetrom zvedavo vo vlasoch záhrady,
etudy sa menia na spevavé stromové balady.
V priezore lesklého dulového zrkadla
dotykom slnka zaskvie sa celá záhrada…
Dve duly na skrini, dve voňavé etudy,
rozozvučané z cédečka mojej spomienky…
.
.
.
Studňa a voda
.
Ak by som dnes mala na výber
a stala sa lejakom na vyschnutom poli,
spŕške by som sa oddala spolu so smädom rolí…
Si pre mňa studňa, v ktorej som ja voda…
Neraz som i cesta a ty spoľahlivý smerovník,
ktorý ma však zavedie i do neznáma;
na ceste sme spolu, ale i cesta sama,
dennodenne sa znamenite prelína…
Keď lejak prichádza v nečakanej chvíli,
z vyprahnutej zeme ťažobu odnáša
a s veľkou búrkou i očistu prináša…
Som voda, ktorá sa v studni spoznáva…
.
.
.
Pamäť stromu…
.
Dotknúť sa tak prstami jemnej drsnosti stromu,
prejsť dlaňou po jeho hrboľatom rapavom povrchu,
zaschnutých rankách zo záderov a vrypov v ňom…
So slnečným rozkonáreným stromom
dotkli sme sa i my ďalekých hlbín neba,
vzlietli vysoko s nádejami a snami v ňom …
Chcela by ťa, láska, poznať srdcom stromu,
byť hoci drobným zeleným farbivom v ňom,
alebo iba nepatrným stromovým záznamom
na pevných dubových podvaloch môjho domu
.
.
.
Metamorfózy vzdoru
.
srdce sa mi už dávno zbavuje prázdnych sľubov,
ako strom vyschnutých, mŕtvych listov…
do môjho okna snivé oči luny nepozerajú,
ani sa obmenou dúhových farieb neobnovujú…
po zarastenom chodníku vytúžených nádejí,
rútia sa neisté, melancholické týždne a dni,
s urputne uponáhľaným nezdolným časom…
keď v priezračných a často potrhaných snoch
zabúdam na mnohé neprekonané cesty životom,
na ohnutom, ale pevnom kosáku túžby,
prevísam sťa zrelý žitný snop…
večer zo vzdoru žnem žiarivé hviezdy
a noc prebdiem s milencom – mesiacom…
.
.
.
Metamorfózy morušového listu
.
Nedávno ma prekvapil list z neznámych krajov,
list priezračný, šedivo vetchý, pohľadne milý;
s pečiatkou putovania na konci ďalekej cesty,
na rebre drevenej okenice záchytne previsol…
na prašnej ceste slnkom i smädom skúšaný,
do môjho okna bláznivým vetroňom hodený,
možno z púštnej páľavy ku mne vyslaný,
pri mne sa pristavil, ošumelý morušový list…
…sťaby ho niekto blízky na cestu poslal
a pozdrav z neznáma ku mne zaslal…
bol to pozdrav milý a veľmi vzácny,
list morušou podarovaný…