Za Amritom Mehtom
Citlivým nadšencom spisby našich autorov, propagátorom Slovenska
Vysoko si treba vážiť robotníkov literatúry, ktorí promujú slovenské umenie, slovenskú literatúru v zahraničí. A zvlášť, ak ide o ľudí, ktorí to robia mimo Európy a prekladajú a vydávajú našich autorov do nám exotických jazykov, v tomto prípade do hindčiny.
Takým bol prof. Amrit Mehta (9. októbra 1946 – 10. septembra 2023), germanista, indický teoretik literatúry a kritik, prekladateľ, spisovateľ a vydavateľ.
Amrit Mehta v Bratislave v máji 2014 s Antológiou slovenskej ženskej prózy. Foto: fb/litcentrum
Vo svojej vedeckej a pedagogickej práci sa venoval teórii prekladu a pôsobil na popredných indických univerzitách. Zúčastňoval sa mnohých medzinárodných konferencii a seminárov, ktoré sa venovali problematike prekladu. Sám aktívne prekladal a vydal mnohé antológie národných literatúr i knihy jednotlivých autorov. „Mehtovou ambíciou je sprístupniť čitateľskej verejnosti v Indii literatúru najmä zo strednej Európy (najčastejšie rakúsku, nemeckú, švajčiarsku, českú, slovenskú, ale aj iných krajín), a tak vyvažovať tradične dominantný záujem indickej čitateľskej verejnosti o literatúru anglofónnej proveniencie.“ – napísala Etela Farkašová. Zúčastňoval sa na mnohých rezidenčných pobytoch, prednášal a čítal zo svojej tvorby.
Je zaujímavé, že Amrit Mehta je zrejme jediný indický spisovateľ žijúci v Indii, ktorý mnohé svoje diela napísal v nemčine a tie boli preložené do angličtiny a do hindčiny. „Jeho tvorba má výrazne sociálno-kritický charakter, sústredená je na indickú realitu, podáva obrazy rodinných, ale aj iných medziľudských vzťahov v dnešnej indickej spoločnosti – a to na pozadí porovnávania so situáciou v minulosti.“ (E. Farkašová).
V roku 1995 založil a viedol literárny časopis Saar Sansaar. Práve tu sa prezentovali ukážky z literatúr celého sveta. Spolupracoval s mnohými prekladateľmi, ale priamo i s autormi z rôznych krajín, Slovensko nevynímajúc. Ako sa to všetko začalo? Bol som pri tom. Ako veľvyslanec Slovenskej republiky v Indii (1999 – 2004) som sa snažil realizovať kultúrnu diplomaciu, ktorá má v Indii bohatú tradíciu a verejnosť takéto počínanie vie oceniť. Zoznámil som sa s českou prekladateľkou Shardou Yadav, ktorá už mala nejaké pokusy prekladov slovenskej literatúry, vybavil som jej pobyt na Studia Academia Slovaca (SAS) a začala prekladať aj zo slovenčiny. Napríklad Antológiu 21 slovenských básnikov, ktorú som zostavil, či Slovenské rozprávky, dve knihy mojej poézie a pod.
Ak sa dobre pamätám, ona ma zoznámila s prof. Amritom Mehtom, ktorý každý rok pobýval vo Viedni na univerzite. „Ak ste vo Viedni, treba prísť aj do Bratislavy!“– a opakovala sa tá istá situácia, vybavil som mu účasť na SAS, najprv boli preklady Shardy Yadav slovenských autorov v magazíne Saar Sansaar a potom cez nemčinu a angličtinu Amrit Mehta sám uvádzal úryvky z kníh, ktoré potom vydával vo svojom vydavateľstve, ale aj v iných indických vydavateľských domoch. Tak ako v prípade Shardy Yadav aj Amrit Mehta začal spolupracovať s Literárnym a informačným centrom (LIC) a s podporou Slolie preložil ukážky i knihy viac ako dvadsiatich slovenských autoriek a autorov: M. Bátorovú, J. Bodnárovú, J. Banáša, I. Brežnú, E. Farkašovú, M. Hvoreckého, J. Števčeka, V. Šikulu, A. Hykischa, J. Johanidesa, Ľ. Juríka, D. Dušeka, D. Mitanu, G. Murína, Ballu, P. Jaroša, M. Solotruka, G. Rothmayerovú, H. Dvořákovú, M. Zimkovú, M. Kompaníkovú, A. Salmelu, S. Žuchovú, E. Maliti-Fraňovú, U. Kovalyk, V. Švenkovú, J. Beňovú, L. Volku a ďalších.
Koniec koncov, o začiatkoch svojich stretnutí so slovenskou literatúrou hovoril na prezentácii 26. 6. 2018 v predajni LIC počas jedného zo svojich rezidenčných pobytov, za účasti slovenských autorov a kultúrnej verejnosti. Bol niekoľkokrát navrhnutý na Cenu P. O. Hviezdoslava, žiaľ, nestal sa jej nositeľom. V poslednom období spolupracoval najmä s M. Bátorovou, ktorá preložila jeho poéziu a E. Farkašovou, ktorá sa venovala jeho próze, prezentovali sa na spomínanom stretnutí. Nedelil literatúru na tvorbu veľkých a malých národov, ale prekladal a publikoval zaujímavú, inšpiratívnu, literatúru, ktorá má čo povedať indickému čitateľovi bez uprednostňovania pôvodu. Slovenská literatúra stratila jeho odchodom pracovitého a citlivého nadšenca spisby našich autorov, propagátora Slovenska, pokorného vyznávača hodnôt kultúry, umenia, života nášho priestoru. Bol jediný a jedinečný, hoci spolupracoval s mnohými adeptami prekladu do hindčiny z rôznych literatúr, jeho rozhľadenosť a najmä neuveriteľná pracovitosť si len ťažko bude hľadať nástupcu… o to väčší je náš smútok za jeho odchodom.
*V článku som použil aj materiál z Návrhu na Cenu P. O. Hviezdolava (8. 12. 2022), ktorý pripravili M. Bátorová a E. Farkašová.