Nekrológ, ktorý odznel pri poslednej rozlúčke s Marošom Bančejom 25. 7. 2019 v bratislavskom krematóriu.
Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie!
Niektorí slávni „znalci“ metafyziky a iných procesov medzi bytím a nebytím hovoria, že keď opúšťa tento svet básnik, vo vzdialenom Vesmíre vraj zablikoce jedna malá hviezdička… A na nemerateľný zlomok našej pozemskej nanosekundy nastane akési chvejivé prázdno, ba až mystické očakávanie duše poetického slova…
A vari práve preto je pre každého z nás každá naša nová noc, každé naše nové ráno svojou numerickou podstatou vždy rovnaké, ale zároveň vždy iné! A aj stále nové a dráždivé…
Vraj práve v tom spočíva tajomstvo našej ľudskej reality, ústiace až do akéhosi mystéria a úzkosti z nedefinovateľného a bezbrehého vnútorného pocitu. A z očakávania každej ľudskej bytosti: v nádeji, že bude ešte to zajtra – Budúcnosť!
A koľkokrát si tiež hovoríme, že to i ono ešte musíme vykonať. Často sú to iba floskuly, slovné cvičenia o tom, že to tak vlastne ani vôbec nikdy nebude… Teraz predsa ešte sme, a to je to podstatné, pretože sme ešte vo svojej vlastnej Budúcnosti. Nachádzame sa v nej síce takmer vždy osamelí a mravne nahí, mnohokrát aj vyzlečení zo svojich snov a ideálov. Ale zároveň aj tak príšerne dezorientovaní – v akejsi „existenčnej hypotéze“ o Červenej čiapočke a zlom vlkovi…
V hedonickom behu postmodernej, globalizovanej spoločnosti, keď sa človek pri realizovaní svojho veľkého sna o úspechu a materiálnej zábezpeke veľa ráz sám seba pýta – v pokľaku a prachu tejto zeme -, či vlastne nezhrešil a nezradil sám seba. Ale ako sa hovorí: Nás už v podstate nič neprekvapí…
Ako keby sa celá naša prítomnosť preklopila do studenej a neosobnej reči binárnych existenčných čísiel. Alebo iba stále unikáme sami pred sebou do našej nedefinovanej neosobnosti Všetkých?
Aby sme sa nakoniec stali mnohými a inými? Alebo sa stratíme v kolese vlastnej civilizácie akýmsi zvláštnym, neopísateľným a nevyjadriteľným zovšeobecnením práve tých Všetkých…?
Odišiel básnik, publicista, esejista a kritik, šéfredaktor kultového časopisu pre začínajúcich mladých literátov Dotyky, šéfredaktor Rádia Devín. Dlhoročný redaktor televízneho programu Deväťsto sekúnd o knihách. Člen Slovenského Centra PEN a Spolku slovenských spisovateľov, člen a predseda premnohých literárnych porôt.
Odišiel priateľ, kamarát a kolega. ktorý vždy vedel ochotne pretransformovať svoju kreativitu a ponúknuť ju v dobrej mierenej rade aj iným.
Bol osobitý – bol taký, aký bol! Bol vždy sám sebou!
Na záver by som sa chcel ešte poďakovať bytostiam, ktoré pri ňom stáli až do konca jeho životnej púte: Marošovej obetavej priateľke Brigite Lehoťanovej, kamarátovi Edovi Omelkovi a mnohým iným.
Česť Tvojej pamiatke, priateľ, kamarát a kolega…
Autor: IRENEY BALÁŽ