Zomrel autor literatúry faktu, Ján Čomaj

V nedeľu 26.01.2020 zomrel spisovateľ, novinár, publicista, autor literatúry faktu a dlhoročný čestný člen SC PEN, Ján Čomaj vo veku 84 rokov. Posledná rozlúčka s ním bude v piatok 31.01.2020 o 14.45 hod.

Popredný slovenský reportér

Už počas vysokoškolského štúdia (FF UK, literárna veda a slovenčina, neskôr novinárstvo) začal pracovať v denníku Smena, kde sa postupne zaradil medzi popredných slovenských reportérov. Roku 1965 inicioval vznik Smeny na nedeľu a tri roky bol jej vedúcim redaktorom. Na sklonku roka 1969 ho pre jeho postoje k okupácii 1968 vyhodili z práce. Na krátky čas sa zamestnal ako riaditeľ vydavateľsko-dokumentačného strediska A-Press pri Zväze slovenských architektov.

Po necelom roku však musel opustiť aj toto pracovisko. Následne bol dva roky montážnym robotníkom aranžérskej dielne Slovšportu a v rokoch 1973 – 1990 fotolaborantom, náborárom a dispečerom vo výrobnom družstve Služba v Bratislave.

Novinár a vysokoškolský pedagóg

V rokoch 1990 – 1991 bol riaditeľom Tlačového a informačného odboru Úradu vlády Slovenskej republiky a v roku 1992 riaditeľom a. s. Národná obroda. Od roku 1993 do roku 1999 pracoval ako zástupca šéfredaktora denníka Slovenská republika . V rokoch 1995 – 1998 bol lektorom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave, v roku 1999 lektor v Akadémii umení v Banskej Bystrici. Od roku 1999 pôsobil v slobodnom povolaní.

Literárne začiatky Jána Čomaja boli spojené s denníkom Smena a neskôr s týždenníkom Smena na nedeľu. Na pôde týchto mládežníckych časopisov sa zaradil do silnej skupiny slovenských reportérov, ktorých reportérska činnosť presiahla konvenčné publicistické žánre a svojimi literárno-estetickými kvalitami zasahovala do umeleckej literatúry. Zároveň spolupracoval s populárnymi mládežníckymi vysielaniami rozhlasu (Na modrej vlne) a televízie (Mladými očami). Knižne debutoval knihou reportáží Hviezdy spievajú (1963) o životnom štýle populárnych spevákov. Tragické okamihy a osudy ľudí rôznych povolaní a z rôznych sociálnych prostredí opísal v druhej reportážnej knihe Smrť sedí vpredu (1965).

Reportáže, eseje i biografie

O ľuďoch, ktorí sa často náhodne alebo zhlukom nešťastných okolností, ale aj vlastným ľahkovážnym prístupom k životu dostali do rozporu so zákonom, rozpráva asi najznámejšia kniha jeho reportáží Počmáraný život (1967, 1968). Bol spoluautorom dokumentárnej knihy Čo nebolo v novinách – August 68 (1990). Napísal knihu reportáží Veľký biliardový stôl (1993), cestopisných reportáží Túlačky (1995), biografických esejí Kruté osudy (1997), memoárové knihy Predčasné pamäti (1997), Žena menom Katarína (1998) a Spomínanie bez konca (1998).

Známe sú aj jeho diela Fenomén Zamarovský (2006), Zločin po slovensky (2020), Knieža Matúš (2018), Súboje s prekliatím (2015), My a čas (2015), Neskutočné príbehy (2013), Teroristi sveta (2004) a mnoho ďalších.